Ballerina (J.JK) ✔

ŠESŤ

Kierra POV

„Až pri ďalšom stretnutí, kráska." Šepne mi do ucha a ja ostanem v šoku, toto som vôbec nečakala. Čakala som, ako na mňa vrhne, začne ma bozkávať a nebude vedieť prestať, no mýlia som sa. Nestalo sa to tak.

„Prečo?" Hrala som jeho hru. Ruky som dvihla a obmotala si ich okolo jeho krku, na čo sa musel zohnúť.

„Lebo to bolo len prvé rande." Uškrnula som sa.

„Ty to chceš, a aj tak. Kde je problém?"

Boli sme tak blízko, naše dychy sa splietali do jedného, skoro naše pery sa dotýkali a ja som už-už zatvárala oči, že ma ide pobozkať, no on sa odtiahol. Venoval mi len bozk na čelo.

„Už choď, kráska."

Usmiala som sa a pokrútila hlavou, no splnila som, to čo mi nakázal. Otočila som sa k nemu chrbtom a kráčala do budovy, no keď som sa otočila, stál tam, - v tej chvíli ma napadla bláznova vec.

Rozbehla som sa k nemu, venovala mu rýchli bozk na pery a utekala na intrák, čo najďalej od neho. Vedela som že to nečakal. Dokonca ani ja by som to od seba nečakala.

Keď som bola pri schodoch, tak som už spomalila a kráčala do svojej izby s úsmevom na perách. Tento deň, začal síce na hovno, no skončil celkom dobre...

Jungkook, - chalan, ktorý je údajne zlý, má o mňa záujem. Tak ma to neuveriteľne potešilo... Aj keď možno, by som sa s ním nemala baviť, ale ja chcem. Konečne po takom dlhom čase, niekto o mňa javí záujem...

Usmievala som sa od ucha k uchu, mrmlala si nejakú pesničku, ktorej som názov nepoznala a kráčala k mojej izbe. Bolo mi jedno, že sa mi dievčatá budú smiať, že ma budú ešte viac nezanášať, že mi budú robiť peklo, bolo mi jedno.

Bola som šťastná, po takom dlhom čase... Ale niečo mi napovedalo, že dlho nebudem...

A presne tak ja bolo...

Keď som kľúčom otvorila dvere mojej izby, bol v nej bordel. Nábytok bol rozhádzaný po izby, veci detto. Môj výraz tváre bol zdesený, bála som sa...

Tak veľmi ma neznášajú?

Cítila som, ako sa mi oči pomaličky zapĺňajú slanými slzami. To ich teší, keď som takto zdrvená? Potrebujú si ešte viac zvýšiť ego?

Nemohla som tu byť.

Otočila som na päte a utiekla preč, preč – ďaleko odtiaľto. Utekala som nevediac, kde. Potrebovala som odtiaľto zmiznúť, viac sa tu neukázať...

Zadychčaná som zastala až niekde pred parkom, nevedela som, kde sa nachádzam. No bolo mi to jedno. Nechcela som tam byť viac...

Prečo to robia?

Čo zlé som im spravila?

Nikdy som sa tak k nikomu nechovala...

Vždy som bola milá, priateľská, dobrá, predsa som im aj pomáhala...

Tak prečo?

Ani neviem ako a v rukách som držala mobil a vytáčala posledné číslo, ktoré mi volalo.

Keď sa v telefóne ozval jeho hlas, cítila som, že je všetko v poriadku, no nebolo. Aj keď som ho spoznala iba dnes, cítila som sa s ním dobre.

„Kierra?"

„Už nevládzem." Šepla som s plačom, keďže sa ten prúd sĺz ešte nezastavil.

„Niečo sa stalo." Povedal, lebo vedel. Tušil, že sa niečo stalo. „Kde si?"

„Už je toho veľa..." Vydýchla som.

„Chápem ťa..." Vedela som, že ma chápe. „Len mi povedz, kde si."

„Neviem."

„Prídem pre teba."

„Budem ťa čakať, som..." rozhliadla som sa. „Pred parkom, ktorý je neďaleko intráku."

„Daj mi chvíľu, hneď som tam."

A tak som čakala, či príde...

___________________

po 2 mesiacoch som sa objavila s novou časťou :D prepáčte... :D ale škola :/ je nová časť, dúfam, že sa vám ľúbila a bola by som rada, za komenty a vote :) 

Maya