Ballerina (J.JK) ✔

SEDEM

Kierra pov

Zrazu, keď som stála pri tom tmavom parku, tak som sa cítila... cítila som strach, ako keby niekto mal vybehnúť z parku na naháňať ma. Preto som vzala nohy na plecia a aj keď pomaly, kráčala som naspäť k tomu miestu, odkiaľ som utiekla. Cítila som sa hrozne, no nič iné mi neostávalo.

Hľadela som na svoje ošúchané tenisky, snažila som sa nemyslieť na ten odporný okolitý svet. Viackrát som na to pomyslela, no nikdy som sa k tomu nedokopala. Nedokázala som to... Myslím, že teraz prišiel ten.

Keď som si vybrala, čo chcem spraviť – to jest vrátiť sa do svojej izby a ukončiť tento svoj prekliaty život, tak som za sebou započula trúbenie a ono neprestávalo. Keď som dvihla zrak tak pred vchodom do intráku zastavila motorka. Zastavila som v kroku a hľadela pred seba.

Dievčatá, ktoré tam boli sa rýchlo presunuli k osobe na motorke a ja som sa len prizrela. Osoba, ktorá na nej sedela, zliezla z nej, helmu si dole nedala a s druhou v ruke ku mne kráčala. Nasadil mi ju na hlavu a vzal ma za ruku. Nevedela som, čo sa deje.

Všetky dievčatá na mňa hľadeli, - závideli, presne tak ako vždy a všetko. Nevedela som ako a už som sedela na motorke a viezla sa nevedno kam a hlavne s kým, no potom som pochopila Kookie.

Ruky som si obtočila okolo jeho pása a hlavu si položila na chrbát. Hľadela som na to krásne okolie, no všetko, čo sa v tej rýchlo mihalo, okolo mňa. Cítila som sa prijemne.

Zacítila som ako spomaľujeme a tak som zavrela oči, napokon sme zastali, Kookie vypol motorku ale ja som nevstávala. Bolo mi takto fajn.

„Sme tu." Počula som, no nemala som v pláne pohnúť sa.

„Ešte chvíľku." Zasmial sa a potom som otvorila oči. Stali sme pred bytovkou.

Zišla som z motorky dole, dala si dole helmu a podala ju Kookiemu. Nakoniec som sa odvážila a objala ho. Cítila som, ako si aj on okolo mňa obtočil ruky, cítila som sa, že som v bezpečí.

„Ďakujem." Vydýchla som.

„Aj nabudúce." Pobozkal ma na vrch hlavy. „Poďme dnu." Otiahla som sa od neho a vzal ma za ruku vedúc ma dnu.

Išli sme výťahom a vystúpi na najvyššom poschodí. Kookie odomkol byt a vošli sme, mal som tam pekne zariadené. Z chodby, - kde sme sa vyzuli sme prešli do obývačky, ktorá bola veľká. Veľká pohovka, oproti nej telka a pri pohovke malý konferenčný stolík. Potom mi ukázal kuchyňu, ktorá bola menšia, no bolo tam všetko, čo tam malo byť a potom som objavila schodisko, ktoré viedlo na horné poschodie, kde mi ukázal svoju izbu.

„Tu budeš spať." Usmiala som sa. „Ale určite si hladná a tiež si môžeme niečo pozrieť." Milo sa na mňa usmieval a ja som len prikyvovala.

Zišli sme dole do kuchyne, kde sa mi priznal, že nevie variť. Nad jeho roztomilosťou som sa zasmiala a povedala mu, že niečo rýchle pripravím. Kookie mi pomáhal, za čo som bola rada, keďže som sa tu vôbec nevyznala.

Keď to bolo hotové sme sa usadili k stolu, kde sme to zjedli. Cítila som sa šťastne, - ta ako dlho už nie...

„Usmievaš sa." Povedal odrazu a ja som prikývla.

„Cítim sa konečne šťastná." Venovala som mu úsmev a jedla ďalej.

Viac sme sa nerozprávali. Po dojedení Kookie mi rozkázal, že keď som varila, tak on umyje riad. keď ho doumýval, tak sme sa presunuli do obývačky, kde sme si pustili nejaký film.

Pravdu povediac ma vôbec nebavil a tak som zaspávala na jeho ramene, cítila som ako ma preniesol hore do spálne, pekne ma prikryl a chcel odísť.

„Nechoď." Aj keď som bola unavená dvihla som sa a posadila sa.

„Ja sa vyspím na pohovke dole."

„Prosím." Hľadela som mu do očí a napokon prikývol a podišiel ku posteli a ľahol si na ňu.

Pritúlila som sa k nemu a až v tej chvíli som bola konečne úplne šťastná...