Lost in Fantasy [DOKONČENÉ] ✔

Svet Fantázie Volá Ma

,,Hej! Christinne! Sklapni! Snáď vieš čítať aj potichu!" Zabúchala mi na dvere Coleslie akonáhle som začala čítať, skoro som infarkt dostala... To tie tenké steny.

,,Bože Coleslie ako som sa zľakla!" Vydýchla som si a knihu som odložila na miesto, možno kým sa vrátim tie stránky zmiznú tak záhadne, ako sa objavili.. Možno som šialená.

,,Mama hovorí že máš ísť dole jesť" Zakričala znova Coleslie, otvorila som dvere a zbadala som ju stáť oproti mne.

,,Už idem" Povedala som otrávene a prešla okolo nej. Ona ma hneď nasledovala.

Sedeli sme všetci za jedným stolom a jedli mamine toasty. ,,Mami sú výborné.. Ďakujem" Usmiala som sa na ňu ako som jedla, boli to iba toasty ale od nej sú prisahám vždy najlepšie. ,,Och zlatko samozrejme" Úsmev mi opätovala. Otec si čítal noviny a Coleslie si písala s jej najväčšou láskou na mobile a občas zakusla do toastu.

,,Coleslie ako dlho s ním už si?" Doberala som si ju ako som jej pozerala do mobilu, kde momentálne písala smajlíky so srdiečkami. Je zvláštne vidieť ju zamilovanú, keď je to taká potvora doma. Človek by si pomyslel, že nedokáže nikoho milovať, rozhodne nie jej rodinu..

,,Sklapni Christinne!" Zavrčala na mňa. Teenageri.. To musí byť tá puberta.. Aj keď aj ja som teenager, ja aspoň nie som taká mrcha k mojej rodine. ,,Ja som sa len snažila začať priateľskú konverzáciu. Som predsa tvoja sestra" Pozrela som na ňu smutne.

,,No.. To bohužiaľ si. A si úbohá. Nemáš ani kamošky a ani frajera, takže sorry ale s lúzrami ako si ty sa nebavím" Povedala a ďalej ma ignorovala a pozerala iba do mobilu. Wow, ona sa vážne menila na nejakú primadonu.

,,Hej Coleslie. Hovor zo svojou sestrou s úctov!" Ohriakol ju otec.

,,Prepáč Christinne" Povedala tým jej arogantným tónom, aby to vyznelo presne tak, že jej je to jedno. Ale to si moja rodina nevšimla. Odfrkla som si. To je už kruté, keď vás šikanuje mladšia sestra. Najedla som sa a išla som do izby. Zatvorila som dvere. Ešte som na ňu bola naštvaná. Aj keď musím uznať. Stále ju mám rada. Je to len dieťa v puberte. Z toho vyrastie... Snáď. Obzrela som sa po izbe a knihu som zbadala na tom mieste kde aj bola, ale bola znova otvorená. Samozrejme si pamätám, že som ju zatvorila. Už to začína byť vážne desivé. Pomaly som prišla ku knihe a pozrela sa na otvorené stránky. Stálo tam to, čo predtým. Sadla som si na posteľ a knihu som držala pred sebou. Prečo tá kniha tak túži, aby som prečítala tamtie slová? A dokonca nahlas? Hm. Čo ak ma to nejak zhltne a ocitnem sa v nej? Nie ďakujem. Bohato mi stačil ten dnešný sen.

Pozrela som na moju čiernu koženú tašku pod mojimi nohami.. Je to škola alebo toto. Dlho som rozmýšľala, či prečítať alebo nie, ale zvedavosť mi nedala. Začala som čítať:

Svet fantázie volá ma,
Čaká na mňa od rána.
Už len jeden deň,
Kým zomrie ten peň.

Som jediná nádej dostať sa tam včas,
Lebo keď zhasne plameň, les je na pospas.

Čas života sa kráti,
Ale čo ak sa dievča stratí?
Dar života mu vrátim späť,
Nech sa deje čokoľvek!

V momente ako som dočítala túto "rýmovačku", v ktorej som mimochodom nenašla absolútne žiadny zmysel, sa okolo mňa začali objavovať malé žlté svetielka. Nemala som poňatia, čo sa to deje a vážne som sa začínala báť aj keď to vyzeralo nádherne a tak.. Magicky. Bolo to snáď nejaké kúzlo? Rýchlo som vytrhla tú stranu z knihy a zložila si ju do podprsenky, mala som pocit, že bude lepšie ak ju mám. Tie svetielka.. určite to súvisí s tým, čo som prečítala. Kniha mi bola vytrhnutá z ruky nejakým prúdom vzduchu, čo sa začínal točiť okolo mňa. Začala som sa vznášať a videla som ako sa okolo mňa formuje menší vír, svetielka vleteli dnu a stali sa časťou vetra víriaceho okolo mňa, z toho čo sa dialo okolo mňa, mi prišlo veľmi zle, až som nakoniec upadla do bezvedomia...

Zobudila som sa v nejakom lese. Bol nádherný osvetlený slnkom. Pomaly som si sadla a snažila som sa rozpamätať na to, čo sa stalo. Sen - kniha - raňajky - hádka s Coleslie - znova kniha - tá záhadná rýmovačka - žlté svetlá - les. Hm.. Tú stranu som si skryla do podprsenky. Takže keby niečo mám ju pri sebe. Poobzerala som sa naookolo. Nikto nikde nebol, no všimla som si ako strašne moje vlasy vyzerajú. Pomaly som vstala, ten vír mi úplne zničil účes! Začala som si ich hladiť, nech niesu zamotané aj keď konce mojich vlasoch sa zdali príliš zatočené do seba.

,,Stratila si sa?" Ozval sa za mnou chlapčenský hlas. Bol mi dosť povedomý. Ako keby som ho už niekde aspoň raz počula. Pomaly som sa otočila za seba, kde pred chvíľou nikto nebol. Moje vlasy teraz boli môj najmenší problém, ako som si ho obzrela a zistila som, že vyzerá ako ten chlapík z môjho sna! Och bože. Ak sa ma bude snažiť zabiť aj teraz tak je skutočne po mne. Toto už nieje sen.. Teda aspoň myslím. Zdá sa to dosť reálne.

,,Si človek" Povedal a podišiel bližšie načo som ja hneď cúvla. Pozrela som sa mu na ten opasok, ktorý mal aj v tom sne. Bolo tam aj to púzdro, čiže určite tam má ten nôž. Bola som ako zmeravená. Chcela som prehovoriť, povedať niečo.. Ale nemohla som.. Bála som sa, že mi ublíži. Zas pristúpil bližšie a ja som len cúvla. Našťastie teraz môžem cúvať koľko chcem lebo zamnou nieje žiadny vysoký železný plot. Keby som so sebou namiesto toho papiera rýchlo schmatla aj ja nejaký nôž možno by som sa bála menej, lenže takto som bezbranná oproti nejakému šialencovi.

,,Hm.. Zdáš sa mi povedomá" Povedal a znova o krok pristúpil bližšie. Zas som cúvla a stále naňho zdesene pozerala. Nezmohla som sa ani na slovo. Ale jedna vec mi vŕtala v hlave. Povedal mi, že som človek ako keby hovoril, že som outsider v škole. Čo je on zač, ak nie človek? A čoho všetkého môže byť schopný?

,,Ľudia tu nemajú čo hľadať. Majú zákaz sem chodiť.. A my... Sa ich máme zbaviť" Povedal a zas spravil krok bližšie. Už som pomaly začala panikáriť ako som sa od neho viac vzdialila.. Možno kebyže niečo poviem, nechá ma tak.. Prečo neviem hovoriť! On sa ma chce vážne zbaviť, ale povedal 'my' kto je my? Ja vidím iba jeho.. Je ich tu snáď viac? Zastal a naklonil hlavu na stranu.

,,No, keď nebudeš hovoriť, asi ťa len zabiť!" Mykol plecom, vyzeral tak pokojne aj keď v tejto vete zvýšil hlas. Vražedne po mne pozeral a siahol na jeho púzdro, kde mal svoju dýku, pomaly to púzdro odopol ako sledoval moje oči a každý môj pohyb. Videla som ako chytil tú dýku.. Bol pripravený ju hodiť priamo do mňa, ešte ani nezdvihol ruku a už som z tadiaľ bežala najrýchlejšie ako som len mohla, predomnou bol strom a skoro som doň narazila, ale stihla som sa uhnúť včas, práve vtedy keď dýka vrazila do toho stromu. Bola asi 15 centimetrov od mojej hlavy, keby som sa nevyhla tomu stromu, som to ja.. Bola som tak blízko, že som na chvíľu stuhla, ale musela som sa dať dokopy, pretože už bežal za mnou, bol ešte ďaleko, ale nie tak ďaleko, chytila som tú dýku a celou silou sa ju snažila vytrhnúť zo stromu, cítila som, že sa ku mne blíži ale chcela som mať zbraň na obranu, nakoniec sa mi ju podarilo vybrať zo stromu a otočila sa aby som zistila kde je, stál pár metrov odomňa. Mohla by som doňho hodiť dýku naspäť, ale pravdepodobne by som netrafila.

,,Vráť mi moju dýku!" Zavrčal naštvane a ja som naňho len pozerala s vydeseným pohľadom. Adrenalín mi prúdil žilami a konečne som naňho prehovorila naspäť. ,,No jasné. Podám ti ju, aby si ma ňou mohol zabiť!" odpovedala som sarkasticky.,,Nabudúce si dávaj pozor na to čo hádžeš do ľudí" Rýchlo som sa otočila a bežala som s jeho dýkou v ruke. Nieje to moc dobrá kombinácia beh + ostrá vec v ruke. No ale čo narobím. Bežala som ďalej do lesa a dúfala, že niekde nájdem úkryt. Ani som sa neobzerala.