Impossibilities ✔

Sedem

Keď som ju konečne našiel zbadal som ju sedieť na lavičke. Bola úplne mimo. Jednoducho akoby ani nebola tu ale niekde s hlavou v oblakoch. Bohvie nad čím rozmýšľala. Prudko som do nej drgol a potriasol som ňou.

Ani keby som chcela, nedokázala by som sa už teraz prebrať. Bola som úplne mimo. Cítila som, ako pomaly miznem.

Do pekla.. Čo je s ňou? Naklonil som sa jej k uchu.,,Tam.. Tam! Haló! Si tu? Zem volá Tam!" Pošepky som kričal.

Zrazu som počula praskot. To som sa rozpadla ja. Moje telo sa roztrieštilo ma milióni malých svetielok.

Zrazu sa jej tela nejak rozpadlo a stali s až neho svetlá, ktoré vyleteli hore. Zľakol som sa a ustúpil som. Všetci ľudia na mňa pozerala. Pozrel som na nich úplne v šoku. Doširoka som sa usmial.,,Tadá." Zasmial som sa a rýchlo som upírskou rýchlosťou zmizol preč.. Ďalšie kúzlo pre nich.

Cítila som sa tak voľná. Voľná, ako ešte nikdy predtým. Mala som výhľad na celý svet. Úplne všade. No upútal ma Blake. Bol pri mne, keď som sa rozpadla. Hm.. Zaujímalo by ma, čo si o tom myslí. Išla som za ním.

Došiel som domov a zatvoril som za sebou dvere.,,Tomu hovorím deň" Vzdychol som si a už som uvidel otca.,,Zabil si ju?" Spýtal sa ma. Prevrátil som očami. Ani som nemusel.,,Áno" Usmial som sa. Však mu predsa nebudem hovoriť, že sa rozplynula v svetlá. Kto toto robí? Je rozhodne mŕtva. Netuším, čo bola zač, ale je to divné. Hm.. Nevadí.

Páni. Takže ma chcel mŕtvu jeho otec. To je úžasné.

,,Dobrá práca. Som na teba hrdý synak" Usmial sa na mňa a odišiel. Prekrútil som očami. Potrebujem už nejakú krv. Hneď som vyšiel domov. Našiel som nejaké dievča, ktoré som zbadal sedieť na zemi. Krvácala jej ruka. Zhlboka som sa nadýchol. Došiel som k nej.,,Ahoj.. Potrebuješ pomoc?" Doširoka som sa usmial. Ona sa mykla, ale prikývla hlavou.,,Poď v aute mám obväzy dobre?" Milo som sa usmial. Natiahla ku mne ruku a postavil som ju.,,Dobre" Usmiala sa.

Tak toto nie. "Nechoď s ním!" Povedala som. Dievča sa myklo a obzrelo okolo seba. "Zabije ťa!" Varovala som ju. Vytrieštila oči a začala od Blakea cúvať. "Myslím, že.. Že radšej pôjdem." Usmiala sa naňho a utiekla preč. Zasmiala som sa.

Zamračil som sa.,,Čo to do pekla malo znamenať?" Pozeral som na dievča ako okolo mňa beží. Bála sa. Ale prečo? Iba tak? Nevidím dôvod.,,Aghrr!" Zavrčal som. Do pekla. Blbé je, že som na verejnosti. Kašlem na ňu.

"No čo asi.. Chcel si ju zabiť, tak som ju varovala. Vieš, nie všetci ma počujú. Záleži od toho, či to chcem." Mierila som svoje slová na Blakea.

Zľakol som sa.,,Tamani?!" Obzeral som sa okolo seba, ale nikde som ju nevidel.,,Och takže ty si akože, čo teraz? Duch? A meniš ma strašiť?" Kričal som do vzduchu. Až po chvíli som si uvedomil, že sa na mňa ľudia pozerajú.,,Čo je? Nikdy ste nevideli niekoho hovoriť s duchmi?" Zakričal som na nich a oni radšej rýchlo zmizli. Bol som vážne naštvaný.

Začala som sa nahlas smiať. "Nie. Ja nie som duch. Stále žijem, len som sa akosi rozplinula.. Neviem, ako ti to vysvetliť." Fakt som nevedela, čo mu mám povedať. "Uhm.. Noo... Strašiť ťa. Keď už si to povedal, mohla by som to skúsiť." Potichu som sa zasmiala a z ničoho nič, mu zvrieskla do ucha.

Chytil som sa za ucho a odstúpil som od nej.. Teda asi.. Od toho miesta z kadiaľ Kričala.,,A prečo ťa nemôžem vidieť?!" Povedal som a snažil som sa držať v sebe ten hnev.

"Moje telo sa roztrieštilo.. Teraz tu lieta vzduchom. Som tu iba ako myseľ, svedomie.. Nazvy to ako chceš. Vieš, to že ustúpiš nemá žiaden význam. Dívam sa na planétu z vesmíru. Chápeš, ako keď to sleduje astronaut z vesmírnej lode. Uhmm... Páni. Hromadná nehoda o tri bloky ďalej. Toľko mŕtvych. A krvi." Uškrnula som sa. Keď som mu už zničila živú večeru, nájdem mu aspoň náhradu.

Zasmial som sa.,,Fajn.. Chápem. Ale chcem ťa varovať. Ak budeš pokračovať urobím ti najhoršie, čo môžem" Uškrnul som sa a išiel som do tmavej uličky.

"Nemôžeš mi spraviťnič. V podstate neexistujem. A keďže si upír, zi jediný, koho môžem otravovať. Bolo by trocha blbé, otravovať normálnych ľudí." Zasmiala som sa.

Zasmial som sa.,,Nepovedal som, že ublížim tebe. Ale všetkým ostatným. Ak má chceš strašiť a vrieskať mi do ucha ver mi, že ja tu rozpútam peklo. Budem zabíjať viac než zabíjam a ak tebe záleží na druhých mala by si porozmýšľať nad tým, čo budeš robiť" Uškrnul som sa.

"Nedokážem cítiť." Povedala som potichu. Premiestnila som sa inde. Vždy som chcela vidieť Rím. A k tomu. Je to ďaleko od Blakea.

,,Hm.. Tak v tom prípade prečo si zachránila to dievča?" Spýtal som sa. Ale nič sa neozývalo. To si akože len tak zmizla? Nevadí. Aspoň si môžem v pohode nájsť ďalšiu obeť. Nejaká opitá žena práve kráča priamo ku mne. V okamihu som bol pri nej a skôr akoby sa spamätala som jej pil krv.

Ak by som bola hmotná, určite by mi po tvári tiekli slzy. Cítila som sa tak. Ani pohľad na Rímske pamiatky, mi nijako nepomohol.

Uhm.. Jej krv stala za hovno. Odhodil som jej telo na zem a upírskou rýchlosťou som sa vybral domov. Ľahol som si na posteľ.

Chvíľu som pozerala na to, čo robia moji rodičia no nevydržala som to. Odišla som od nich preč. Bola som tak sama a pri tom som mala celý svet ako na dlani.

Ležal som v posteli a rozmýšľal som. Rozmýšľal som dokonca aj nad Tamani. Nabudúce, keď sa objaví sa jej budem pýtať.

Prišla som k Blakeovi. Nájsť ho pre mňa nebolo ťažké. Ležal na posteli a mal zatvorené oči. "Spíš?" Opýtala som sa ho potichu.