Impossibilities ✔

Pätnásť

,,Tamani.. Tamani, čo sa deje?" Skučal som. Pohár som odložil.,,Tamani nestraš ma.. Vstávaj"

Bola zom zmätená a hlavne som sa bála. Toľká prázdnota a tma.

,,Tamani" Vzdychol som. Nevedel som, čo mám robiť.

Cítila som, ako mi tiekli slzy. No nevedela som, či je to vôbec možné. Či to nie je iba preľud.

,,Tamani.. Neplač jasné? Som tu pre teba.. Prosím.. Viem, že je asi ťažké uveriť tomu, že si späť ako človek a tiež sa do toho znova dostať, ale musíš do dokázať. Nemáš na výber." Zamračil som sa.

Znova ten hlas. Kto je Tamani? Kto?

,,Tamani prosím" Vzlykol som.

Ten vzlyk. Prišiel mi tak skutočný.. A hlavne, nebol môj. Alebo áno? Bola som príliš zmätená. Nevedela som rozoznať, čo je čo.

Asi nezostáva nič iné iba dať tomu čas. Vytiekla mi však slza, ktorá jej kvapla na tvár ako som sa nad ňu nakláňal.

Otvorila som oči. Toto bolo rozhodne skutočné. Nado mnou sa skláňal nejaký chlapec. Čiernovlasý, so zelenými očami, plnými perami.. Prečo mi bol tak povedomý? Prečo?

,,Tamani" Vzdychol som si, keď som ju uvidel ako pootvorila oči. Pozerala na mňa.

"Kto.. Kto je Tamani?" Zamračila som sa.

Vyvalil som oči. Ostal som tam šokovane stáť nad ňou. Och bože. Čo sa jej to stalo? A to všetko kvôli mne? Kvôli bozku?,,T-ty predsa" Vyvalil som oči.

Tak teraz som bola už úplne mimo. "Ja?" Naklonila som hlavu na stranu.

,,Ty si na nič nepamätáš?" Pozrel som na ňu.,,Čo sa ti stalo?" Zamračil som sa a zas mi vytiekli slzy.

"Tmu. Prázdnotu. Bolesť. Samotu." Pokrčila som plecami. "Prepáč." Zrejme som mu tým ublížila.

,,Ako.. Ako? Vieš ako sa to stalo? A prečo?" Pozeral som na ňu.

Pokrútila som hlavou. "Neviem. No pamätám si jedno meno." Zahryzla som si do pery.

,,Aké?!" Otvoril som ústa.

"Blake."

Vyvalil som oči.,,Ja som Blake" Pozeral som na ňu.

Zamračila som sa. "Prečo si pamätám tvoje meno a nie svoje? Poznám ťa?"

,,Ja neviem Tamani a áno poznáš ma.. Sme u mňa. Sme priatelia." Povedal som.

Usmiala som sa.,,Ja mám priateľa?" Mala som pocit, akoby som nikdy žiadnych priateľov nemala.

Zachechtol som sa, ale nálada sa mi aj tak nezvýšila.,,Áno.. A.. Som upír" Povedal som. Musím jej teraz všetko povedať. Možno si nakoniec spomenie.

"Upír.." Zopakovala som. "To mi k tebe pasuje." Mykla som plecami.

Pozrel som na ňu a zamračil som sa.,,Vážne?"

"Neviem prečo, no mám pocit, že áno." Zahryzla som si do pery a pozrela mu do očí.

,,Hm.. Môj otec mi povedal, že ťa mám zabiť. Pamätáš si na to?" Pozrel som na ňu. Snáď sa nezľakne.

Vytrieštila som oči. "Za-zabiť?" Zakoktala som.

,,Hej" Pozrel som inde.

"A spravíš to?" Opýtala som sa ho potichu.

Prižmúril som na ňu oči. Vzdychol som si.,,Tamani prosím.. Musíš si spomenúť" Sklonil som hlavu.

"Ako?" Zamrmlala som.

,,Ja neviem.. Čo si pamätáš s tvojho života? Čokoľvek! Snaž sa spomenúť si!" Pozeral som jej upriamene do očí.

"Tvoje meno." Pozrela som sa naňho s ospravedlňujúvim pohľadom.

,,Musíš.. Musíš niečo viac. Bola si.. Bola si somnou.. Nehmotná. Boli sme v uliciach! Spolu. No taaak. Videla si môjho otca s blondínou!" Zamračil som sa.

"Uhm... Tak vďaka, práve mám pred očami nejakého starého chlapa s blondínou. A pexeso rozhodne nehrali." Skrivila som tvár do znechutenej grimasy.

Zasmial som sa.,,To je dobre! Teda.. Spomínaš si.. To je dobre" Usmial som sa.

"Na toto som si nemusela spomenúť. Uhm.. Pamätám si nejaký park.." Zdvihla som obočie.

,,Keď si zmizla?" Pozrel som na ňu.

"Neviem.. Mám pocit, ako by som sa.. roztrieštila? Ja neviem, pamätám si len pocity." Povedala som zúfalo.

,,Hej.. To sa stalo.. Potom si ma sledovala.. Spomínaš?"

"Pamätám si len radosť, ale takú inú. Ako by som ti niečo prekazila." Zdvihla som naňho obočie. Chcela som, nech mi toho povie viac.

,,Uhm.. Zabránila si mi zabiť jedno dievča" Zdvihol som obočie.

Usmiala som sa. To ma naozaj potešilo.

,,Vlastne si ju zachránila predomnou už tri krát" Usmial som sa.

"Naozaj?" Kto to potom je?

,,Vraj nejaká tvoja spolužiačka, ktorá sa ťa zastala" Povedal som a prešiel som z druhej strany a sadol som si na posteľ.

Otočila som k nemu hlavu.

,,Spomínaš si na ňu?" Zdvihol som obočie.

Zamyslela som sa. "Trocha. Len pokračuj." Usmiala som sa naňho.

,,Uhm.. Druhý krát som ju len zbadal. Ty si ma prosila, že aby som si nevzal ju, a uzavreli sme dohodu. Nezabijem ju ak mi dáš napiť sa z tvojej krvi" Povedal som.

"Oh.." Vtedy som si spomenula. Svet sa so mnou akoby zatočil. Začalo sa mi ťažko dýchať. Nemohla som sa ani len pohnúť. Spomínam si, ako prišiel po mňa k Willovi. Ako ma chcel v jednej uličke zabiť, no zakaždým nás niekto vyrušil. Ako som od neho utiekla do parku. Vtedy som sa prvýkrát roztrieštila na tisíce malých svetielok. Potom som ho sledovala, nastrašila. Trávila som s ním čas. Pamätám si, ako som strašila jeho otca a spolu sme sa na tom zabávali. Ako sme navštívili Willa, ako som sa poprvýkrát čiastočne zhmotnila. Ako sme boli spolu, pohádali sa.. A potom ten bozk. Ten bozk na mňa pôsobil príliš silno. Príliš prudké pocity. A potom tma. Neschopná slova, som naňho pozerala a ani sa nepohla.

Vyvalil som na ňu oči.,,Pamätáš si na to?" Zamračil som sa.

"Pa-pamätám si všetko." Zatvorila som oči, no pár sĺz aj tak stihlo vytiecť.

,,Všetko?!" Pozrel som na ňu. Mal som zmiešané pocity. Bol som rád, ale aj som sa bál o ňu. Ako sa teraz ku mne zachová. Po tom bozku.,,A prečo plačeš?"

Pokrútila som hlavou. "Zabiješ ma?" Opýtala som sa ho tichým hlasom.