Impossibilities ✔

Dva

Vstal som za ňou. Tak na toto sa teším. Nasledoval som ju až do izby až kým som za nami nezatvoril.

Hodila som sa na posteľ a nehybne sledovala strop. "Tam niekde na stolíku máš dialkový ovládač, môžeš si zapnúť telku alebo ísť na počítač.. Mám tu aj dosť kníh." Uchechtla som sa. Moje knihy sa válali všade. Už som nemala ani len miesto, kam by som ich odložila. Steny som mala sivej a čiernej farby. Všetok nábytok bol biely.

S prekvapeným pohľadom som sa pozeral na jej izbu. Mala tu riadny bordel. Teda myslím. Tie knihy boli všade. Pozrel som na ňu. ,,Hovorí ti niečo upratovanie?" Prekrútil som očami.

To som sa rozosmiala na celú izbu. "Veď až na tie knihy, tu nie je žiaden neporiadok." Stále som ležala na posteli a pozerala do stropu.

,,Hm.." Podišiel som k jej stolu a pozrel som naň. Mala tam papier na ktorom mala niečo napísané. Vzal som ho do ruky a začal som čítať. Ani si ma nevšímala. ,,Takže ty plánuješ písať knihu?" Zasmial som sa ako som dočítal popis knihy. Samé romantické blbosti, ktoré isto zaujímajú dievčatká ako je ona.

"Nie, to je Sam. Ona si tu totiž večne stráca veci. A že ja tu mám neporiadok." Odfrkla som si. Milujem knihy, no že by som aj písala? To asi nie. Rodičov by porazilo, ak by som sa tomu venovala. Už tak ich trápi, koľko toho čítam. A to, že maľujem. Nuž, nie sú tým nadšený...

,,Sam je...?" Pozrel som na ňu.

"Sesternica asi z tisíceho kolena." Usmiala som sa. Nemala som v pláne, pohnúť sa, nie to ešte postaviť.

Pff...nudím sa.. Došiel som k jej posteli a sadol som si na kraj a hľadel do blba.

"Aj ty sa nudíš alebo len ja?" Opýtala som sa ho, no nepozrela sa naň.

,,Čo myslíš?" Prekrútil som očami, no ďalej som ju radšej neriešil.

Zasmiala som sa. "Nepoznám ťa. Možno je toto činnosť, ktorú miluješ. Nehybne sedieť a pozerať do blba." Zahryzla som si do pery.

,,Pff. Keby si len vedela akú činnosť mám fakt rád" Usmial som sa. Predstavil som si ako z niekoho vysávam život. Táto činnosť ma nikdy neomrzí.

"No to určite." Odfrkla som si a zatvorila oči. Ruky som mala roztihnuté cez celú posteľ, bola som dokonale uvoľnená. Slabo som sa usmiala a potom sa zasmiala. Pohľadom som prechádzala po veľkom dome, až som prešla von. Cez park, až nad mesto. Pozorovala som ho z vrchu a užívala si výhľad. Psychicky sa viem dostať na každé miesto. Dokonca, sa viem spojiť aj s inou mysľou a to bez toho, aby si to dotyčná osoba všimla. Vrátila som sa myšlienkami k mestu. Čo tak trocha viac slniečka? Veď je vonku zamračeno a vyzerá to, že bude každú chvíľu pršať. Pomaly ma na tvári začali štekliť slnečné lúče. Tvár som skrivila do smiešnej grimasi, od toho, ako som sa potichu smiala a chránila sa pred slnkom.

,,Ehm! Tamani? Žiješ?" Okríkol som ju, lebo bola dosť mimo.

"Uhm.. Čo?!" Vystrelila som do sedu. Prebral ma z tranzu. Zrýchlene som dýchala a srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Zmätene som sa obzerala okolo seba. Snažila som sa ukľudniť. Srdce mi vážne bilo až prirýchlo.

,,Čo sa deje?" Zamračil som sa na ňu. Jej srdce sa nedalo prepočuť. Pripomína mi to tlkot srdca mojich obetí. Teraz sa musím neskutočne ovládať, aby som ju nezabil. Tento zvuk ma dokáže riadne naladiť na moju upírsku vlnu.

"Ni-nič... Myslím." Párkrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Pomaly som sa ukľudnila. Ešte nikto ma nevytrhol z toho, ako som bola mimo. Takže toto bolo nové aj pre mňa.

Otočil som sa jej chrbtom a silno som privrel oči. Snažil som sa ovládať, aby som po nej hneď nevyštartoval.

"Si v pohode? Nemám nám priniesť nejakú vodu alebo niečo?" Pozrela som sa naňho.

,,Áno.. Prosím!" Povedal som horko ťažko a ruku si položil na ústa. Cítil som ako sa mi vysunuli tesáky. Nech zmizne.. Čo najskôr. Hlavne nech je preč.

"Ok." Zvolala som a vyšla von. Pomaly, aby som nespadla zo schodov, som postupovala dole. No nebola by som to ja, keby som aj tak nespadla. Vykríkla som a skotúľala sa až dole. "Tam! Si v poriadku?" Zakričal na mňa otec. "Nič mi nie je, iba som spadla zo schodov." Odpovedala som a postavila sa. Stiahla som si šaty a rukou ai prešla po čele. Bolo celé od krvi. Musela som si ho na nejakom schode rozbiť. Prešla som do kuchyne a s navlhčenou kuchynskou utierkou som si zotrela krv z čela. Do ruky som vzala dva poháre, ktoré som položila na tácku a spravila citrónovú limonádu. Ďžbán som položila k pohárom a išla ich chytiť. "Ukáž to sem." Povedala mama. "Ja ti to odnesiem." Povedala a vyšla po schodoch do mojej izby. O chvíľu sa vratila naspäť dole a aj som s vreckoukou na čele vyšla do izby.

Zacítil som niečiu krv a keď som sa otočil zbadal som ako Tamani priniesla vodu a cez servítku na jej hlave jej tiekla krv. Zhrozene som na ňu pozrel. Rukami som si zakryl tvár, aby nevidela moje červené oči, ktoré boli normálne zelené.

"Prepáč, tak trocha som zletela zo schodov." Mykla som plecami a prešla do kúpeľne. Tam som si vybrala lekárničku a ranu nastriekala nejakou dezinfekciou, ktorá príšerne zapáchala. Potom som si to už len prelepila a vrátila sa do izby.

Ja som za ten čas, čo ona odišla rýchlo zmizol a už som bol pri otcovi. ,,Otec. Musím odísť skôr.. Volali mi z.. Práce." Trepol som prvú blbosť a odišiel som z ich domu skôr ako sa on a ostatný pri ňom spamätali. Otec je síce upír, ale on sa narozdiel odo mňa dokáže ovládať. Čiže sa nečudujem, že je úplne v pohode. A už už som behal ulicami, aby som si uchmatol nejakého človeka.