Impossibilities ✔

Jedenásť

"Ale ja ešte mŕtva nie som."

,,Hej, ale chceš byť. A aj keby si chcela teraz si aj tak odsúdená na večnosť takto" Vzdychol som si.

"Ty si ma chcel zabiť." Upozornila som ho.

Vzdychol som si. Ona mi to bude vyčítať snáď celý život.

Zasmiala som sa. "Čo budeš dnes robiť?" Opýtala som sa ho.

,,To čo každý deň" Mykol som plecom.

"A to je...?" Pýtala som sa ho.

,,Zabíjať a asi len zabíjať" Prekrútil som očami. Už mi tento život lezie na nervy.

"Oh.. Aha."

,,Chcel by som dnes stráviť deň s tebou, čo povieš?" Usmial som sa.

"Rada." Zasmiala som sa a predstavila si, ako by som si k nemu skočila na posteľ. A vtedy sa to stalo. Ja som sa na tej posteli naozaj objavila. Bola som síce trocha priesvitná, no bola som hmotná. S vytrieštenými očami som sledovala svoje ruky, cez ktoré som dokázal vidieť obrysy.

Zrazu som ju uvidel. Z údivom som na ňu hľadel..,,Ty.. Ty si.. Ja ťa vidím!" Vyvalil som na ňu nadšene oči.

Zasmiala som sa. Otočila som sa k Blakeovi. Zahryzla som si do pery a skočila mu okolo krku. Spadol na posteľ a ja som na ňom sedela. Rukami som sa zapierala o jeho plecia. "Ja sa ťa môžem dotknúť." Hovorila som so smiechom. Na tvári som mala široký úsmev.

Zasmial som sa.,,To.. To je úžasné!" Povedal som, ale potom som si spomenul na to, čo hovoril Will.,,Ale počkať" Povedal som a pretočil som ju, tak aby ležala podomnou. Sedel som na nej. Bola priesvitná. Bolo to divné.

"Čo?" Zamračila som sa naňho. Vážne som sa bála, čo urobí, alebo povie. "Že ma nechceš vysať. Prosím, povedz, že nie." Pozerala som naňho so strachom v očiach.

Prižmúril som na ňu oči.,,Čo? Nie.. Nie.. Kľud. Ide o to, čo hovoril Will. Len.. Ehm.. Ako to povedať" Rozmýšľal som nad použitím správnych slov.

Úľavne som si oddýchla. Nechcel mi ublížiť. Aspoň nie zatiaľ. Zdvihla som obočie.

Zatvoril som oči a po chvíli som ich znovu otvoril.,,Will hovoril, teda súhlasil s tým, čo som povedal ja.. Ehm. Pamätáš si na to, čo som povedal?" Zdvihol som obočie.

"Hmm... Nie." Zahryzla som si do pery a sklonila pohľad.

,,Uhm.. Neskutočne mi to sťažuješ.. No.. Will hovoril, že začneš byť znova 'hmotná' keď sa.. No vieš..." Odmlčal som sa a zahryzol si do pery.

"Čo?" Nechápavo som naňho pozrela. "Ide to z teba ako z chlpatej deky a ja fakt netuším, o čom hovoríš" Povzdychla som si.

,,Ale no taaak" Povdzychol som si.,,Will hovoril, že začneš byť znova 'hmotná' keď sa zamiluješ.. Ty si sa...?" Vyvalil som na ňu oči. To dúfam, že nie. Ako.. Obľúbil som si ju trochu viac, ale no až takto.

"Počkať, čo?" Začala som sa smiať. "Povedal, že keď začnem niečo cítiť. Že ma sem vedia priviesť pocity. No najsilnejší je z nich láska." Hovorila som pomedzi smiech. "Preboha! Ako ti to mohlo napadnúť?!" Zrazu som zvážnela. Toto bola riadna blbosť.

,,Ou.. Ja.. Myslel som. Och preboha!" Nezmohol som sa na normálnu odpoveď. Zliezol som z nej a hodil som sa vedľa nej na posteľ.,,Ja fakt neviem" Začal som sa smiať spolu s ňou.

"Uhm.. Tak keď som už relatívne zhmotnená, mohli by sme niečo podnikúť." Povedala som. Stále som dokázala vidieť kamkoľvek som chcela a to som sa ani nemusela nijako sústrediť.

Ja by som sa najprv potreboval napiť nejakej krvi, ale potom by sme mohli ísť niekam.. Ale ja neviem kam.. Bojím sa, že do mesta by bolo desivé, aby ťa ostatný videli.. No priesvitnú" Zasmial som sa.

"Hej, to by bolo divné." Pozrela som sa na strop.

,,Takže? Čo urobíme? Nechcem ťa tu nechať samú" Zamyslel som sa.

"Skúsim sa odhmotiť a potom sa vrátiť." Nadšene som vyskočila z postele a postavila sa pred neho.

,,Nie.. Nie to nerob.. Prosím.. Pre istotu. Takto je to lepšie. Aspoň ťa konečne vidím a čo ak by sa ti to potom nepodarilo?" Zdesene som na ňu pozrel.

Pretočila som očami. "Ver mi trochu."

,,Uhm. Vieš. Nemusíš to robiť. Ja deň bez krvi vydržím" Mávol som nad tým rukou a usmial som sa.

"Takže mi neveríš." Odišla som z jeho izby. Na chodbe som stretla jeho otca. "Bu!" Vykríka som naňho a prešla cez neho. Potom som sa šialene zasmiala a prešla cez stenu do Blakeovej izby. "Ó môj Bože.." Smiala som sa ako šialená. Rýchlo som si vliezla pod jeho posteľ. Práve v čas, pretože do izby prišiel jeho otec.