Impossibilities ✔

Štyri

Na druhý deň som sa zas stretol s otcom.,,Nejaké problémy v práci?" Zasmial som sa.,,Včera to už bolo dobré, no uvidím dnes" Mykol plecom.,,Tam nieje doma, takže už by to malo byť ok nie?" Spýtal som sa.,,Tam?" Pozrel na mňa.,,Tramtadadá v tvojej reči" Zasmial som sa.,,Och nie.. Nieje to OK.. Ona sa skôr, či neskôr vráti a ty ju potom zabiješ" Usmial sa.,,Ale ja som plánoval už dnes!" Vyvalil som naňho oči.,,Hm. Dokiaľ nieje doma nemusíš" Odpovedal v pohode. Hm.. Aspoň sa dovtedy Tamani vylieči. Aj keď neviem načo mi to je platné aj tak ju chcem zabiť.

Zobudila som sa až na obed. Will bol v práci a na stole v kuchyni bol odkaz. Takže obed mám v chladničke, raňajky na linke, nemám opúšťať dom, kľudne si mám zapnúť nejaké filmy, alebo čítať. Hlavne sa nemám namáhať. Vďaka Will.. Vzala som si toasty, ktoré boli na linke a vliezla si späť do izby, kde som si vybrala jednu knihu.

Prešli už dva týždne a od otca som počúval iba to, že konečne nemal žiadne problémy v práci. Jemu na mne vlastne ani nezáleží. On nezabija, tak o to žiada mňa. Využíva ma. Ale mne to vlastne skôr vyhovuje ako vadí. No a čo sa týka Tamani, tak on je šťastný, len preto že ona sa neukázala doma. Ale vraj dnes už má prísť, čiže sa musím pripraviť na to, ako ju zajtra pôjdem zabiť. Bude sranda.

"Will?" Opýtala som sa ho. "Áno?" Otočil sa ku mne. "NA KIEHO FRASA, MUSÍM ÍSŤ DOMOV?!" Dávala som dôraz na každú slabiku. "Kľud, ideme ich len navštíviť. Potom sa opäť vraciaš ku mne a budeš u mňa dokonca prázdnin. Čo je mesiac a pol. Tak nevytváraj umelú paniku." Pohladil ma po vlasoch.

Dnešok prešiel ako voda. Alebo preliata krv mojich obetí. Musel som sa nad sebou zasmiať. Som jednoducho úžasný.

Deň s rodičmi nakoniec nebol až tak hrozný, ako som čakala. Domov sme sa vrátili až.okolo deviatej a ja som sa hneď vuzliekla do spodného prádla a hodila sebou na posteľ. Po chvíli som sa prikryla a zničená z dneška som zaspala.

Už som pohodlne ležal v posteli a rozmýšľal som. Už sa neviem dočkať zajtrajška.

Ráno, keď Will odišiel, som sedela na stoličke a jedno raňajky. Ani som sa neobťažovala obliecť. Stále som na sebe mala iba spodné prádlo.

Ráno som z radosťou vstal. Dnes sa konečne zbavím tej Tamani. Ani neviem prečo som vlastne tak moc nadšený. Obliekol som sa do mojich bežných čiernych vecí a upírskou rýchlosťou som prišiel k nej. Zazvonil som jej na zvonček.

"Čo si si zas zabudol?!" Zamričala som, v presvedčení, že je to Will. Otvorila som dvere a zamrzla v pohybe. Stál tam Blake. A sakra! Ihneď som zabuchla dvere. Veď som mu práve otvorila iba v spodnom prádle. Do frasa! Zakňučala som.

Zostal som tam v šoku stáť. Kto si myslela, že som, keď tu tak pobehuje? Jej priateľ? Musel som sa zasmiať. Hneď som zaklopal. Aj cez dvere som počul ako sa jej rýchlo rozbúchalo srdce.

Rýchlo som odbehla do izby a obliekla si biele dlhsie tričko. Cestou k dverám som skákala na jednej nohe a snažila sa obiecť si kraťasy. No keď som skákala na druhej spadla som. "Do pekla!" A k tomu všetkému som na seba strhla poličku s knihami. Zakňučala som. Všetko ma bolelo. Iba som ležala na zemi, ohádzna knihami a poličkou zvesenou zo steny. Tá na mňa našťastie nespadla. "Ak tam ešte stále stojíš, rasšej odíď. Myslím, že sa najbližšiu polhodinu nepostavím!" Zkričala som za ním a len horko ťažko si zapla gombím na kraťasoch.

Zasmial som sa na nej. Pomaly som otvoril dvere a nazrel som dnu. Zbadal som ju zavalenú knihami. Ona snáď nemôže byť väčšie nemehlo.,,Je to mnou, že vždy keď ťa vidím si nejak ublížiš?" založil som si ruky a pozoroval som ju.

"Uhm.. Nie. Ja si vždy nejako ublížim, takže.." Pokúsila som sa posadiť. No bolelo to ako čert. Zvládla som sa iba oprieť o stenu. "Prepáč." Povedala som celá červená.

Zdvihol som obočie.,,Hm.. " Podišiel som k nej.,,Napadlo mi, či by si šla von" Usmial som sa do strany.

"Chceš, aby na mňa padol meteorit? Pretože pri mojom šťastí sa ro stane." Zahryzla som si do peri a dávala zo seba preč zvyšné knihy.

Vzdychol som si. Toto dievča je snáď chodiaca katastrofa.,,To mi chceš povedať, že nikdy nechodíš von" Pozrel som na ňu.

"Chodím. No sama, aby som nikomu neublížila." Mykla som plecami.

,,Neboj.. Mne neublížiš. To skôr ja tebe." Usmial som sa na ňu a podišiel som blízko k nej.

"Huh?" Pozrela som sa naňho.

,,Poď von" Zasmial som sa.

"Uhm.." Obzrela som sa okolo. Hľadala som niečo, čo by ma mohlo zachrániť. Povzdychal som si, nič som nenašla. "Fajn." Pokúsila som sa pomaly vstať. No hlavou som udrel do poličky. "Prečo vždy ja?!" Skríkla som šeptom.