Impossibilities ✔

Dvadsaťjeden

"Ja.. Prepáč Blake.. Prepáč mi to, prosím." Rozplakala som sa.

*Tamani*
Zhmotnila som sa vedľa Lydii. Hneď som ju objala. "Nemal si ju rozplakať." Snažila som sa utíšiť Lydiu.

Vyvalil som oči.,,Ako keby som to plánoval! No tak.. Lydia neplač. Odpúšťam ti a Neublížim ti" Hneď som ju objal.,,Vždy som ťa mal rád" Zamumlal som jej do krku.

"Ďakujem vám obom. Naozaj ďakujem." Obom nám opätovala objatie.

,,No a ak budeš v niečom potrebovať pomoc stačí sa ozvať" Povedal som.

"Dobre, ďakujem." Usmiala sa na nás. Po hodine sme od nej odišli.

,,A teraz pôjdeme k tebe" Pozrel som na ňu.,,Tvoji rodičia sa určite boja a tiež Will. Mali by sme im povedať, čo sa stalo"

"Čo? Nie, v žiadnom prípade im nepoviem, že sa viem roztrieštiť." Zastala som a vražedne sa naňho pozrela. "A okrem toho, presťahovali sa do Austrálie. Myslia si, že som na nejakom výlete, takže kľud. A Will.. On vie, že som v pohode. Takže... Do frasa!" Vyvalila som oči.

,,Hm.. Tak dobre.. Nezabijaj ma hneď" Zdvihol som ruky do obranného gesta.

"Neublížim ti. Ale... Ak ma k sebe nevezme Will, tak som bezdomovec." Zastonala som.

,,Koľko to máš? 17? To by si sa mohla presťahovať aj do vlastného" Pozrel som na ňu.

"Uhm.. Mám osemnásť." Potichu som zamrmlala.

,,Už?" Pozrel som na ňu so zdvihnutým obočím.

"Áno." Mykla som plecami. "Ideme?" Snažila som sa zmeniť tému.

,,Kedy?" Spýtal som sa.

"7.8.." Zahryzla som si do pery. To bolo pred dvoma týždňami.

,,Prečo si mi o tom nepovedala?" Pozrel som na ňu.

"Vážne? Nepamätal si si ma. Chcel si ma zabiť a bol si s Lydiiou. No, neviem, prečo asi?" Tvárila som sa, že rozmýšľam.

,,Ach.. Prepáč" Vzlykol som.

"To nič." Sklonila som hlavu a išla ďalej.

,,Tak to oslávime. Na našom dnešnom rande" Usmial som sa.

"Ak chceš." Prišla som pred neho a usmiala sa.

Dal som jej jemný bozk.,,Poď domov. Prezlečieme sa do toho v čom sme chceli ísť minule na rande." Usmial som sa.

Chytila som ho za ruku a prišli sme k nemu domov. No tam nás už čakal Blakeov otec.

,,Vitajte hrdličky. Kľudne poďte ďalej" Usmial sa na nás môj otec. Vošli sme dnu a sadli sme si všetci do obývačky.

Pozrela som sa na Blakea a pevne som ho držala za ruku.

,,Chcem sa s vami porozprávať" Začal.,,Aj my" Skočil som mu do reči.,,Chceme sa presťahovať do vlastného a chceme od teba peniaze. Tiež chceme, aby si dal pokoj Lydii a všetkým okolo nej a tiež Tamaninej rodine. Tamani už žiadne problémy robiť nebude, takže ak spolu budeme vychádzať všetko bude dobre a nikto nemusí zomrieť. No a hlavne ty budeš mať stále svoju firmu" Uškrnul som sa.

Vyvalila som oči a pozrela sa na Blakea. Myslel to vážne, teda, aspoň tak vyzeral jeho výraz tváre, no určite to tak aj myslel. Pozrela som sa na jeho otca. Mračil sa.

,,Takže ty si myslíš, že tu budeš udávať podmienky?" Rehotal sa a ja som po ňom pozrel vražedným pohľadom.,,No.. Takto ti poviem.. Ak to nebude po mojom tak ako som povedal zničím celú tvoju firmu" Povedal som cez zaťaté zuby.,,Si úplne ako ja.. Dosiahneš svoje za každú cenu.. Tak fajn.. Urobím to.. Dohoda platí" Usmial sa a ja som sa usmial do strany.,,To som rád"

"Ehm.. Takže čo? Už sa nemusím báť, že ma chce každú chvíľu niekto zabiť?" Pozerala som raz na jedného a raz na druhého.

,,Nie" Povedal otec a prekrútil očami.,,Ja ťa ochránim pred všetkým" Usmial som sa na ňu.

"Myslím, že to nebude nutné." Uškrnula som sa a roztrieštila, v ďalšej sekunde som sa zjavila za ním a zo zadu ho objala. Dala som mu bozk na líce. "Vidíš? Nevedieť to, som dávno mŕtva." Zasmiala som sa.

,,To je fakt" Zasmial som sa. Otec na ňu pozeral s vyvalenými očami a otvorenými ústami bez slova.

"Hmm." Zasmiala som sa. "Potom chcem skúsiť takto cestovať, ale s tebou."

,,Myslíš, že by sa to dalo?" Usmial som sa na ňu.,,Čo to pekla? Ona nieje človek?!" Zakričal otec.

"Myslím, že áno. Už som sa to stihla naučiť ovládať." Zasmiala som sa. Jeho otca som ignorovala. Sama som nevedela, kto som.

,,Hm.. Tak to aby sme skúsili" Povedal som a dal som jej letmý bozk.,,Eww.. Zožente si aspoň izbu!" Ozval sa otec.

"A myslíte si, že bolo príjemné vidieť vás a tú umelú blondínu?" Spravila som znechutenú grimasu a znova pobozkala Blakea. Len nech si to vytrpí.

,,Čo? Ty si to videla? No tak to si si mohla odpustiť!" Povedal otec a ja som sa začal smiať.

"Ja som to nechcela, ale keď sa roztrieštim vidím všetko." Nepríjemne ma striaslo. Bol to odporný zážitok, ktorý si budem pamätať do konca života.

,,Och.. Vypadnite už prosim.. Niekam!" Povedal znechutene otec. Stále som sa smial.