Possesed by Time [SugaMon SK]

Part 1

Nenávidím svoju matku.

Nemyslím to ako tí rozmazlení fagani, ktorí sa rozháňajú nenávisťou pretože im ich rodičia nekúpili PS4, ja mám na mysli ozajstnú nenávisť. Tá ktorá sa stane súčasťou vás a skôr než si to uvedomíte vás zničí.

Nie je to vlastne tak, že by som mal dvoch rodičov. Mám len matku a myslím, že nenávidieť vašeho jediného príbuzdného je trocha ťažké.

Ale ona si za to môže sama.

Snaží sa zo mňa spraviť niekoho kto nie som. Chce zo mňa spraviť kópiu môjho otca.

Človeka, ktorý nás nechal napospas osudu.

       Bol to pohodový večer. Až kým moja matka nespomenula citlivú tému.

"Namjoon, už si si pridal prihlášku na tú školu čo som ti našla?" opýtala sa akoby nič. Na školu, ktorú mi ona našla. Nikdy by som na nič také prestížne nechcel ísť.

"Nie." odložil som príbor. "Vybral som si inú školu."

"Ale zlatko," sladko na mňa pozrela ale jej oči mi prevŕtavali dušu. "Ako hudobník sa nikam nedostaneš. Viem čo je pre teba najlepšie."

Naštvane som buchol do stola. "Práveže ja viem čo je pre mňa najlepšie. Prečo nechápeš, že nechcem celý život prežiť v kancelárii?"

Jej úsmev schladol. Možno som to trocha prehnal.

"Okamžite podáš prihlášku na tú školu, inak-."

"Inak čo? Budeš ma nenávidieť ešte viac? To nie je môj problém, že si sa dala nabúchať od chlapa čo ťa nikdy nemiloval!" vybuchol som na ňu a odišiel z kuchyne. Zamieril som si to k vchodovým dverám. Matka ma neprenasledovala.

Nočný vzduch mi pomohol vyčistiť si myšlienky. Toto som fakt prehnal. Predsa len... myslí to so mnou dobre. Teda aspoň v to dúfam. Ale i tak sa odmietam ospravedlniť. Musí konečne prijať ten fakt, že budúcnosť, ktorú si pre mňa vysnívala, nepatrí mne.

Popravde žiadna budúcnosť mi nepatrí. Moja cesta je slepá ulička. Koľko ľudí sa prerazí v hudobnom biznise? Veľa nie. A ja... Nuž nie som ničím vynímočný. Len milujem hudbu. A sem tam si zarapujem.

Možno má pravdu. Možno by bolo lepšie keby som sa ponoril do nudného každodenného stereotypu.

"Auč." pocítil som prudký náraz. Pri všetkom tom rozmýšľaní som nechcene drkol chlapca oproti mne.

"Sorry." poškrabal sa na uchu. Bol nízky. A mal ružové vlasy. Chalan, ktorý mal ružové vlasy. No hate akože... bol s nimi roztomilý. Na hlave mal slúchadlá.

"Čo počúvaš?" iba tak zo mňa vyhŕklo. Dopekla, to som nechcel povedať.

Nechápavo na mňa pozrel. Zaskočil som ho.

"Jedného.. rapera. Nepoznáš ho, ver mi." zamrmlal napokon.

"Určite ho poznám." nedal som sa. Predsa len, mal som celkom rozhľad o tom čo sa deje v hudbe.

"Fakt ho nepoznáš. On ani nie je "hviezda". Len niekedy postuje svoje covery a piesne."

"Nič nestratím ak sa dozviem jeho meno." uškrnul som sa naňho.

Chalan si pozvdychol. Dostal som ho. "Robí hudbu pod pseudonymom Rap Monster."

Z prekvapenia som sa začal hystericky smiať. To snáď nemyslí vážne.

"Máš s tým problém?" zamračil sa.

"Nie, nie len," konečne som sa dokázal aspoň trocha upokojiť. "Ja som Rap Monster."

Najprv na mňa nechápavo hľadel ale potom sa jeho tvár skrútila do prekvapenia a následne do predchádzajúceho pokerfejsu.

"Uťahuješ si zo mňa." zaujal obranný postoj.

"Prečo by so mal?"

"Tak mi... niečo zarapuj." nadvihol obočie.

Na chvíľu som zaváhal ale nakoniec som zo seba víťazne dostal kúsok zo Something. Ten song mi prišiel na um ako prvý, no.

Čokoľvek sa dialo v jeho hľave zostalo skryté pod jeho chladným výrazom.

"Teraz mi veríš?"

       Zašli sme si na čaj. Zistil som, že jeho meno je Yoongi. Min Yoongi. A je to môj hyung. Jeho láska k hudbe je rovnaká ako moja, ak nie väčšia. Bolo to ako keby som... našiel niekoho kto ma chápe. Niekoho ako ja. Taktiež rád rapuje a píše si vlastné texty. Ale jeho rodičia ho v tom nepodporujú. To by si určite rozumeli s mojou matkou.

Yoongi sa zrazu postavil.

"Ideš niekam?" zarazil som sa.

"Už je neskoro. Nesmiem meškať."

V tej chvíli som si uvedomil aký čas hodiny vlastne ukazajú. Pol dvanástej. Ešteže je tady otvorené nonstop.

"Počkaj." vytiahol som odniekaľ z vačku pero a chytil jeho ruku. Na dlaň som mu napísal moje číslo. "Stretnime sa niekedy znova."

Zahľadel sa mi do očí a ja som si až teraz uvedomil ako zraniteľne vyzerá. Ako keby sa išiel každú chvíľu zložiť.

"Maj sa, Namjoon." a odišiel. Odišiel akoby toto bolo posledný krát čo sa nám skrížia cesty.

-----------------------------------------

lol, stojí za to pokračovať?