Possesed by Time [SugaMon SK]

Part 6

     Doriti. Doriti. Čo som spravil zle? Je to moja chyba. Už ma nikdy nebude chcieť znova vidieť, že? Pokašlal som to. A čo to vlastne malo všetko znamenať s jeho matkou?

Otvoril som dvere, len aby som našiel vlastnú matku nervózne ťukať nechtami o stene na chodbe. S letmým ahoj som sa rozhodol ju obísť, teraz fakt nemám náladu na jej sračky.

„Kim Namjoon." otočila sa na mňa. „Dôverovala som ti."

„O čom hovoríš?" znudene som sa na ňu otočil.

„Dala som ti šancu a ty si ju rozdrtil. Presne tak ako svoju budúcnosť."

Doriti, žeby to zistila už tak skoro?

„Máš týždeň na to aby si odvolal prihlášku z tej školy a dal si prihlášku na školu, ktorú som ti vybrala." dala si prestávku medzi slovami aby si užila môj prekvapený výraz. „Inak sa môžeš rozlúčiť so žitím pod touto strechou."

Viem, spravil som blbosť. Mal som toho dosť, konal som impulzívne.

„Ok. Mám sa rovno zbaliť?" usmial som sa na ňu.

A asi takto nejako som sa ocitol u Jina na sedačke.

„Robíš si zo mňa prdel, Joon?" svojím klopaním som ho zobudil z ľahkého spánku. „Nemôžeš sa len tak ukázať a-„

„Aj ja ťa milujem, Jin." prestrčil som sa cez neho do jeho bytu. Jin je môj priateľ z detstva, poznáme sa už od škôlky.

„Najprv sa asi 2 mesiace neozývaš a potom sa mi len tak nadrbeš do bytu. Výborné." povzdychol si.

„Sorry, je to len dočasne," hodil som si vak plný mojich vecí na zem vedľa pohovky. „Kým si niečo nenájdem."

„A čo? Máš nejakú prácu?"

„Ešte nie..." doriti. „Niečo si nájdem. Čoskoro. Ver mi."

„Ja.. Namjoon..." Jin si znova povzdychol. „Vieš, že ti verím... Len chcem aby si spravil to správne rozhodnutie. Prepáč, že som na teba tak vybuchol. Môžeš tu zostať tak dlho ako budeš potrebovať."

„To je v poriadku," daroval som mu falošný úsmev. „Predsa som ti len tak zrazu prišiel žiť do tvojho domu, nie?"

      Prešli 2 dni a Yoongi sa mi stále neozval. Matka sa mi stále neozvala. Záležalo im na mne niekedy?

„Joon," prisadol si ku mne Jin ako som listoval ponuku prác. „Čo sa stalo za posledné 2 mesiace? Prečo si mi nezdvíhal telefón ani neodpovedal na správy?"

Konečne zobral odvahu sa ma na to spýtať.

„Potreboval som len čas pre seba, trocha premýšľať o tom, kým chcem byť."

Celý svet na chvíľu stíchol. „Zmenil si sa."

„Zmenil?" prekvapene som pozrel do jeho obrovských očí. „Ako som sa zmenil?"

„Neviem ako to povedať..." usmial sa na svoje prsty, s ktorými sa hral, čo bol jeho zlozvyk už od detstva. „Akoby si dospel."

„Áno?" vytvoril som zo svojej tváre grimasu. „Vážne som dospel?"

Jin ma buchol do ramena a rozosmial sa. „Možno som sa predbehol."

„Chýba mi to." oprel som sa. „Tie detské časy."

„Pamätáš si ako si raz utiekol von oknom, len aby si mohol prísť na moju oslavu a tvoja matka ťa nechcela pustiť?" začal Jin nostalgicky.

„Nemôžem predsa zmeškať narodeninovú párty môjho bff, nie? Vtedy si sa rozhodol spraviť ju doružova v téme disney princezien."

„Áno.." zahľadel sa do stropu. „Dokonca som si dal aj korunku a zobral čarovnú paličku. Potom sa mi začali vysmievať, spomínaš?"

„Idioti." už iba tá spomienka vo mne vyvolala hnev.

„Ale ty si sa vždy predo mňa postavil. Aj keď ma zo srandy zvolili ako princeznú na oslave konca roka."
„Hej, prišiel som a povedal tomu chalanovi, že ak mu toľko vadí byť tvojím princom, tak ním budem ja."

„Staré dobré časy."

„Tomu ver," usmial som sa naňho. „Keby len išiel vrátiť čas."

„Prešlo to tak rýchlo." pozrel sa na mňa smutne. „Pozri kde teraz sme, čo by si o tom mysleli naše mladšie ja?"

------------------------------------

NamJin intensifies