Possesed by Time [SugaMon SK]

Part 8

No nečakal som, že 1. krát čo vyleziem z domu stretnem Yoongiho. Ak by som to vedel, šiel by som aj skorej.

Yoongi si ma nevšimol, len ďalej pomaly kráčal uličkou, nechápavo hľadiac na nákupný zoznam v jeho ruke. Ja som sa zatiaľ nejako dostal zaňho.

„Doriti, kto to má po ňom prečítať?" naštvane si mrmral pod nos.

Nenápadne som mu cez rameno pozrel do zoznamu. Ihneď som to vedel prečítať, skúsený z čítania po Jinovi. „Myslíš tie 2kg zemiakov? Je to celkom nečitateľné, to musím uznať."

Letmo sebou trhol. Keď sa otočil smerom ku mne, mohol som vidieť ten strach a prekvapenie v jeho očiach. Možno, toto nebol najlepší spôsob ako začať konverzáciu...

Po pár sekundách znova nasadil resting bitch face. „Namjoon? Čo tu robíš?"

„No," rozhliadol som sa po okolí. „Predpokladám, že nakupujem potraviny."

Zahanbil sa za jeho otázku ale potom mi pozrel rovno do očí. „Myslel som, že som to povedal minule jasne."

Jeho výraz avšak tvrdil niečo iné. Videl som tú bolesť.

„Nemôžem ťa len tak opustiť. Nie po tomto všetkom." nenápadne som mu pripomenul čo ma sám prinútil sľúbiť.

Yoongi sa strnulo usmial. Nútene. „Zabudni na to."

„Nedokážem to."

Jemne som ho chytil za ruku ale on sa odtiahol. Medzitým sme si zohnali už menšie obecenstvo.

„Hej," objavil sa zrazu za mnou niekto a chytil ma za plece. „Čo si myslíš, že robíš?"

Jeho stisk bol pevný, takmer bolestivý.

„Rozprávam sa so svojím priateľom ak si si nevšimol." odvrkol som ale nie príliš drzo, bohvie čo to za mnou stojí.

„Nezdá sa mi, že by s tebou chcel hovoriť." konečne som nabral odvahu pozrieť sa na človeka za mnou. Chalan, odo mňa pravdepodobne mladší, s hnedými vlasmi a veľkými očami. Nevyzeral vôbec desivo, aj napriek jeho nahnevanému pohľadu mi prišiel ako veľké šteniatko.

„A čo je do toho tebe?" spýtal som sa ho znudene. Čo sa do toho predsa pletie? Toto je len medzi mnou a Yoongim.

„Tak mne je do toho dosť." naštval sa o trochu viac. Vtipné.

„Hej hej, len pokoj. Ľudia na nás pozerajú." zapojil sa napokon i Yoongi, a tak sme sa rozhodli presunúť niekam viac do súkromia, presnejšie do Jinovho bytu, ktorý by ma najradšej zavraždil pohľadom. Možno nebol najlepší nápad je zobrať sem.

„Takže o čo tu ide?" nechápal tomu Tae, ten, koho som predtým v hlave nazval šteniatkom.

„No chápeš, prosto..." snažil som sa to nejako vysvetliť. „Ja vlastne neviem."

Bolo vidno, že Yoongi sa necítil práve najpríjemnejšie a Jinovi sa tvorila vráska z mračenia sa ale Tae si to náramne užíval. Teraz z neho už úplne sršala tá detská energia, ktorú v obchode skrýval.

Jin konečne prerušil túto napätú atmosféru. „Chcete čaj?"

Nejako som Taemu vysvetlil, že je to všetko len veľké nedorozumenie ale nepovedal som mu nič o mojom rozhovore s Yoongiho matkou ani naším sľubom. A už vôbec nie o Yoongiho pokuse o samovraždu.

„Takže ak to chápem správne, prosto ste sa len pohádali?" usmial sa Tae a rukou objal Yoongiho, čo vo mne vyvolalo istý hnev a závisť. Prečo sa ním nechá len tak chytať? Je to náhrada za mňa? „Yoongi to si mal povedať skorej!"

Menovaný sa len pomrvil ale nepovedal nič. Pravdepodobne sa mu moja verzia nepáčila ale mlčky súhlasil. Lepšie ako pravda.

„Nejako si to vyhovorte a buďte znova priatelia!" znova sa usmial. Jeho úsmevy ma začali iritovať. Všetko na ňom.

„Nechápeš to." zašepkal Yoongi.

„Čo?" Tae to naozaj nechápal. Ako si ho mohol Yoongi vybrať namiesto mňa?

„Nechápeš to." zvrieskol a bez rozmýšľania sa rozbehol z bytu. Všetci, zmätený z toho čo sa stalo, sme sa ihneď rozhodli ho ísť nájsť.

Trvalo dlho, kým som konečne narazil na Yoongiho. Preto jeho tvár, upriameno hľadiaca na oblohu uprostred daždivého parku, vo mne vyvolala určitý hnev, hneval som sa za jeho konanie. Ale uľavilo, tak veľmi sa mi uľavilo, že ho vidím znova, zdalo sa to ako roky od toho chvíle čo sme spolu pozerali filmy, ako mi nenápadne spadlo ruka k jeho a on sa jej nebránil.

„Yoongi," vypadli mi z úst slová ako som sa k nemu ponáhľal. „Yoongi."

„Namjoon." povedal moje meno ale ako keby to nebol jeho hlas. Ako keby tu nebol.

„Nie je ti zima, keď si takto oblečený v takomto odpornom počasí?"

Predstieraj.

„Prečo ku mne hovoríš?" jeho tvár bola stále nasmerovaná k oblohe.

„Ako sa vlastne máš?"

Ignoruj to.

„Namjoon, prestaň." konečne sa na mňa pozrel.

„A čo ten projekt? Tá hudba na ktorej si pracoval-„

Ako keby sa to nikdy nestalo.

„Prestaň. S. Tým. Odíď."

„Vážne ti nie je zima? Mohol by som ti požičať bundu." môj hlas sa zatriasol. Doriti.

„ODÍĎ." rozkričal sa do mňa.

„Nemôžem, prepáč. Niekomu som sľúbil aby som ťa nikdy neopustil."

„Poruš to. Poruš ten posratý sľub. Nebudeš mať zo mňa nič dobré."

„Sľuby nie sú určené na to aby boli porušené."

Oči mu utiekli k mojim nohám a takmer neviditeľné kvapky sĺz splynuli s oblohou. „Nezaslúžim si poznať ťa. Mať priateľa ako ty. Chcieť viac."

„Prečo si na seba tak tvrdý?" Rád bývaš zranený?

„Zraním ťa a ty zraníš mňa. Ako som povedal, nič dobré." zamrmral.

„Aj keby si ma mal zraniť, aspoň by som mal šancu ťa lepšie spoznať, stráviť s tebou viacej času. Nezaujíma ma to."

„Prečo tak odporuješ...?" v jeho očiach som videl ako na sekundu zaváhal, na sekundu spustil jeho obranu.

„Pretože ťa mám rád, Yoongi." jazyk ma škriabal, túžil vysloviť niečo iné, v hlave mi blikali iba tie posraté 2 slová. Milujem ťa. Ale je príliš skoro, neviem čo cítim, neviem čo sa to so mnou deje,

Zvuk rúcajúcich sa stien naplnil moje uši, v tomto momente sme to boli len on a ja, dve ľudské podstaty túžiace po blízkosti.

--------------------------------------------------------------

pripravte si kapesníčky, feelz incoming

nemám život a tak píšem 900 slovný chapter, ahahha kto potrebuje spánok

poďakujte sa za chapter tady @pefkaaa bc ma núti písať, toto story asi robí jej lyf complete, idk (luv u)