Possesed by Time [SugaMon SK]

Part 2

Prešiel týždeň a Yoongi sa stále neozval. Neviem prečo ma to ta veľmi vlastne zaujímalo. Stretli sme sa len raz a to medzi nami neprešlo veľa slov. A predsa som mal pocit ako keby som ho poznal celý život. Tento človek bol špeciálny.

Bol neskorý večer konca druhého týždňa a ja som už prestal dúfať, že sa Yoongi niekedy ozve.

Vtom mi zazvonil mobil. Matka? Veď je doma. Kto iný by mi volal?

Neznáme číslo. Žeby-?

"Namjoon." hlas volajúceho sa zlomil. Ihneď som spoznal kto mi volá.

"Yoongi-hyung? Čo sa deje?" zdesene zo mňa vyhŕklo.

"Čo mám robiť, Namjoon?" bolo počuť, že plače. "Všetci ma nenávidia."

"Prečo by ťa niekto nenávidel?" Čo sa mu stalo?

"Všetci ma nenávidia." opakoval stále dookola.

"Ja ťa mám rád, hyung. Čo sa stalo? Ublížil ti niekto? Kde si?" strach vo mne sa zvyšoval.

Z jeho strany boli počuť len stony.

"Kde si?" išiel som si dole pre bundu.

"Skončím to." zasmial sa.

"Yoongi, prosím ťa, neubližuj si." otváral som dvere a ignoroval matkine vypytovanie sa. "Kde si?"

"Som na moste." znova ten smiech. "Je to skvelý pocit. Vieš... Konečne mať svoj život v rukách."

"Hneď som tam, Yoongi. Počkáš tam na mňa, že?"

Našťastie máme v meste len 2 mosty. Blízko seba. Ale ďaleko odo mňa. Dúfam, že nie PRÍLIŠ ďaleko.

Počul som jeho dych.

"Nezvesuj, dobre? Poviem ti príbeh."

Žiadna odpoveď.

"Raz bol jeden chlapec. Nikto ho nechápal, pretože podľa ostatných bol iný. Ale on sa nevzdával."

Vzlyk.

"A potom sa zamiloval. A ten človek mu zlomil srdce. A znova. A znova. Ale on stále išiel ďalej po ceste, ktorá nemala konca."

Stále nič.

"Skryl sa do hudby. Našiel v nej niečo čo mu ľudia nemohli dať. Chcel dávať ľuďom cez hudbu to isté, čo hudba dala nemu. Ale nikto s tým nesúhlasil. Bolo to podľa nich trápne. Neužitočné."

Znova sa rozplakal.

"Chcel to vzdať. Všetko naokolo prestalo dávať zmysel a on nevedel kto je. A potom."

pozrel som naňho z pár metrov, ktoré nás delili. "A potom jedného dňa stretol niekoho, kto mu chápal. Kto bol odrazom jeho samého. Dal mu nádej."

Yoongi sa na mňa pozrel.

"Všetko znova začalo dávať zmysel."

S otvorenými ústami odložil telefón. Možno to bolo až príliš.

Pomaly som sa k nemu priblížil a objal ho.

"Som tak rád, že si na mňa počkal." od radosti som sa rozplakal. "Aj keby ťa každý nenávidel, ja ťa budem vždy mať rád, dobre? Tak neodchádzaj."

Yoongi mi objatie pomaly opätoval. Bol celý premočený, pretože už hodnú chvíľu pršalo. Cítil som jeho slzy na mojom pleci.

"Namjoon..." šeptal. "Poďme... domov."

Doviedol som ho na adresu, ktorú mi dal. Normálny dom.

"Ďakujem, ale asi by si aj ty mal ísť domov." ešte stále mal červené oči.

"Je niekto doma?" starostlivo som sa spýtal.

"Áno." jeho odpoveď bolo jasné klamstvo.

"Pravdu."

"Dobre, tak nie. Aj tak to je jedno. Nezaujímam ich." povzdychol si.

"V tom prípade zostávam."

"Ani náhodou." znova zaujal ten nenávistný postoj.

"Nemôžem ťa nechať osamote."

Znova si povzdychol. Nakoniec som ho zlomil. "Dobre."

Vnútri sa išiel prezliecť a ja som mu zatiaľ pripravil čaj. V robení čajov som najlepší. Raz budem majster sveta v robení čajov.

Yoongi sa v suchom oblečení konečne znova dostal dole. Hodil sa na sedačku.

Do obývačky som vošiel aj ja a čaj som mu položil na stôl vedľa neho. Na znak vďaky mi mlčky kývol hlavou.

"Už je ti -?" prerušil som napokon to ticho medzi nami a sadol som si vedľa neho.

"Nestojím na moste, čiže dá sa povedať, že to je o trochu lepšie." odpovedal mi sarkasticky.

"Stáva sa ti to často?" vypadlo zo mňa napokon.

"Čo?" obrátil sa na mňa. "To, že sa pokúšam o samovraždu? Nie, ale myslím o nej veľa. Hlavne v noci, keď si na všetko spomeniem. Na všetko čo som posral. Všetko čo poseriem. Ale nemôžem tomu pomôcť. Som príliš slabý."

Jemne som ho chytil do náruče. "Tak som to nemyslel."

"Tak ako, Namjoon?" znova sa rozplakal. "Je mi to ľúto. Ľutujem každé svoje rozhodnutie, vieš. Možno by bolo lepšie keby si ma nikdy nespoznal-"

"Tak nehovor!" znechutene som ho zahriakol. Ako nad tým môže vlastne rozmýšľať?

"Mal by si odísť. Iba ti ublížim. Som príliš zložitý a nemám dôvod žiť. Nedávaj mi ho, prosím. Všetko to potom bude len ťažšie."

"Som asi sebec, ale neopustím ťa." objal som ho ešte tuhšie. "Nie po tomto všetkom."

Ticho zavzlykal. "Namjoon, hlavne sa prosím... Nezamiluj sa do mňa. Láska ku mne by ťa zničila."

Nemal som odpoveď na jeho slová. Bolo už príliš neskoro. Jeho rada vyšla nazvyš.

--------------------------------------------

end my suffering