Possesed by Time [SugaMon SK]

Part 4

        Ráno som sa zobudil o ôsmej . Yoongi ešte spal ale pre dobro môjho vzťahu s matkou som sa rozhodol odísť domov, a pretože som ho nechcel zobudiť, tak som sa rozhodol zanechať mu odkaz.

Pohľad mi spadol na stôl. Nemal by som ale nedalo mi to.

Na fotke bol malý Yoongi a jeho rodičia. Časť fotky po Yoongiho pravici bola odtrhnutá ale mohol som vidieť časť ruky. Niekto tam predtým stál.

Z Yoongiho domu sa mi podarilo dostať ľahko pretože všetci spali. To horšie ma iba očakávalo.

Moje unavené oči pomaly prešli po vchodových dverách. Ako som len mohol zabudnúť zobrať kľúče, ja idiot. Teraz musím hovoriť s matkou a na to sa pripravený teda necítim.

Ozval sa zvonček. Nechápem prečo musela kúpiť niečo s tak otravnou melódiou?

Chvíľu sa nič nedialo. Žeby sa rozhodla ma ignorovať pre to čo som spravil? Vtom ma však z myšlienok vytrhlo náhle otvorenie dverí. Stála tam moja matka a pozerala na mňa akoby niečo očakávala. Vysvetlenie.

"Kde si bol?" vyrútila sa na mňa. "Prečo si mi nezdvíhal?"

"Môj priateľ mal menší problém, musel som mu ísť pomôcť." povzdychol som si. Nemôžem jej predsa povedať, že sa pokúsil o samovraždu.

"To neznamená, že si sa nemohol aspoň ozvať a oznámiť, že prídeš domov."

"Fakt som nemohol, prepáč."

Nadvihla jedno obočie ale napokon odstúpila a pustila ma dnu. To aby som sa snažil si toto vyžehliť.

Na obed som zavolal Yoongomi. Nezdvíhal to. Napokon sa mi asi na 4x podarilo započuť jeho hlas.

"Kto je tam?" ospalo sa opýtal.

"Namjoon. Zobudil som ťa?"

"Trochu áno. Koľko je hodín?" znel trochu šokovane po tom ako sa dozvedel, že volám ja.

"1 poobede." usmial som sa.

"Dopekla." počul som ako sa zodvihol z postele.

"Nechceš niekam zájsť?" opatrne zo mňa vyšla otázka.

"Niečo som ti včera povedal, nie?"

"A ja som povedal, že som sebec, nie je tak?"

Nastalo ticho. Vtom sa rozosmial.

"Si idiot, Namjoon, výjde ťa to draho. Kde sa chceš teda stretnúť?"

"Čo tak za 2 hodiny v parku?"

"Dobre, budem tam." povzdychol si. "Maj sa, Namjoon."

"Bye~" vypol som hovor.

Výborne. Nečakal som to ale napokon sa mi podarilo ho presvedčiť. Asi by som sa mal pripraviť, že?

      Keď som sa konečne dostavil na dohodnuté miesto, Yoongi tam už bol. Mal na sebe "roztrhané" rifle, biele tričko a červené conversy. Neviem ako prišiel na túto kombináciu ale je to moja slabosť. Hlavne červené conversy. Nepýtajte sa prečo a ako, nie som objektofil, len mi človek čo ich má obuté príde viac atraktívnejší. Každý má svoje fetiše, nie je tak?

"Yoongi~" vystrašil som ho zozadu.

Prekvapene poskočil.

"Ty-ty idiot!" buchol do mňa päsťou a snažil sa to rozdýchať. To vo mne vyvolalo len ďalší záchvat smiechu.

"Prepáč, nevedel som, že sa až tak vyľakáš."

Daroval mi smrtiaci pohľad ale ďalej to už radšej neriešil.

"Prečo tak miluješ hudbu?" vypadlo zo mňa keď sme si sadli po prechádzke na lavičku.

"To je náhla a nečakaná otázka." zahľadel sa na zem. "Hudba mi dala pocit, že niekam patrím. Nikdy ma nezradila a bola pri mne vždy keď som ju potreboval."

Odmlčal.

"Hlavný dôvod je asi to, že ja ich cítim. Cítim každé slovo, každý tón piesne. Cítim ich radosť, hnev, smútok, prosto všetko. Viem, že ti to znie ako blbosť ale..."

"Nie je to blbosť." vyhŕkol som bez rozmýšľania. "Ber to ako talent. Nie mnoho ľudí toto dokáže, možno si jediný!"

Yoongi na mňa neveriacky pozrel, akoby očakával ďalšiu reakciu avšak nijaká nenastala.

„Vieš ,Namjoon," prehodil napokon očami. „Keby som ťa nepoznal, považoval by som ťa za blázna."

„A za čo ma teda považuješ?" žmurkol som naňho.

„Nepovažujem ťa za nič. Viem, že ten blázon si." zasmial sa a jemne ma buchol do ramena. Jeho smiech, ako sa kútiky jeho úst zdvihli, tieto chvíle mi dávali pocit, že možno som na správnej ceste, možno toto nie je chyba ako hovorí moja matka. Yoongi vo mne vyvolával záplavu neznámych pocitov. Jediné, čo som vedel, bolo to, že ho nechcem stratiť.

„Vieš," usmial som sa naňho. „Poznáme sa len pár dní, ale mám pocit akoby som ťa poznal celý život."

Yoongi sa zahanbene pozrel do zeme a dal si odstávajúce vlasy za ucho.

„Nechceš ísť kaderníkovi-?"

„Nie!" takmer po mne vykríkol a potom sa na mňa ospravedlňujúco pozrel. „Prepáč, ja len... Znamenajú pre mňa niečo."

„Chápem, ja len.. Myslel som." jachtal som nervózne. Nečakal som takúto rekaciu.

„To je v poriadku. Prepáč. Nechcel som takto vyprsknúť. Prepáč." vystrašene na mňa pozeral.

„Nie, nie, je to moja chyba."

-------------------------------------------------

bože, prečo píšem také sračky :d