Possesed by Time [SugaMon SK]

Part 5

       Po sérii vzájomnom sa ospravedlňovaní sme sa rozhodli ísť domov, pretože Yoongi sa necítil dobre.

„Nemusíš ma odprevádzať."

„Ale ja chcem." skrčil som sa aby sa mohol o mňa lepšie podoprieť. „Čo ak by si po ceste odpadol alebo niečo?"

„Si idiot." usmial sa a príjmul moju pomocnú ruku a nejako sme sa dostali až pred jeho dom.

„Yoongi." pozrel som naňho ako stál pred dverami, jeho tvár osvetlená svetlom mesiaca a hviezd, tisícami hviezd a pomyslel som si, či sám Yoongi nie je jednou takou hviezdou. Ticho tlejúcou, čakajúcej na jej objavenie.

„Namjoon? Si v poriadku?"

„Yoongi-„ zasekol som sa. Čo som to dopekla chcel len povedať? „Musím už ísť. Maj sa."

Doprdele. To nie sú tie správne slová.

Rýchlo som sa otočil na odchod, ale pocítil som ako ma niekto zachytil o mikinu.

„Nechoď. Prosím." Vyzeral zničene. Ale na druhej strane, ja si nemôžem dovoliť aj dnes neprísť domov ak chcem mať strechu pod hlavou.

„Prepáč, Yoongi." bolo ťažké odporovať niekomu v tomto stave. „Dnes musím ísť. Prídem napr. z-„

„Sľúb mi, že sa vrátiš." zašepkal.

„Čo?"

„Sľúb mi, že sa vrátiš." zopakoval už hlasnejšie.

„Prečo?"

„Sľúb mi to." naliehal.

„Dobre, dobre. Sľubujem. Nemám dôvod sa nevrátiť. Si môj priateľ, spomínaš? Priatelia sa iba tak neopúšťajú."

Ešte raz sa na mňa otočil vo dverách a zašepkal takmer nečujne mne vtedy nepochopiteľné slová. „Taktiež hovoril, že sa vráti."

     Matka nebola práve nejako nadšená, keď ma videla.

„Podal si si už prihlášku? Už nie je veľa času." začala do mňa znova hrabať kvôli škole.

„Nie. Ešte nie." Nechcel som jej klamať. Ale to, že na školu, na ktorú chcem ja, som si prihlášku podal, to jej už hovoriť nemusím.

„Pamätaj si, že ľudí, ktorí nie sú dobrí pre túto spoločnosť, v tejto domácnosti neakceptujeme. Nemusíš dopadnúť ako tvoj otec."

Na druhý deň som znova šiel k Yoongimu. Dúfam, že mu neprídem otravný...

Na moje sklamanie mi dvere otvorila Yoongiho matka.

„Oh, ty si..." nechcene si spomenula na oný incident.

„Kim Namjoon. Prišiel som za Yoongim. Je doma?"

„Nie, práve odišiel do obchodu ale môžeš ho tu počkať."

Obidvom nám bola táto situácia nepríjemná. Snažila sa byť milá, dokonca mi ponúkla čaj, ale ja som zdvorilo odmietol. Čo mu dopekla tak trvá?

„Vieš Namjoon," zrazu začala. „Prečo sa kamarátiš s Yoongim?"

Čo to je dopekla za otázku?

„Chceš si z neho uťahovať? Ublížiť mu?" pokračovala.

„Nie, prečo by s-„

„Yoongi je veľmi citlivý, vieš." ignorovala ma. „Možno by si sa s ním nemal baviť, chápeš? Určite mu ublížiš."

„Nechápem, kam tým smerujete." naštvane som ju prerušil.

Začala nervózne poklopkávať nohou. „Dobre vieš, čo tým myslím. Už sa viacej Yoongimu neozývaj.."

Náš rozhovor prerušil naštvaný Yoongi.

„Prečo to znova robíš?" rozkričal sa po jeho matke. „Nemáš žiadne právo hovoriť takéto veci mojim priateľom!"

„Ale zlatko," začala jeho matka bez zmenu výrazu. „Nemôžeš mu dôverovať. Je to zlý človek."

Yoongi sa bez rozmýšľania rozbehol hore, odkiaľ bolo počuť buchot. Niečo rozbil.

Ešte raz som sa znechutene pozrel na jeho matku, ktorá len ďalej chladno popíjala čaj a potom som sa rozbehol za ním.

„Yoongi!" otvoril som dvere do jeho izby. Na zemi sa povaľovali ďalšie kúsky rozbitého skla. Terárium to už malo za sebou. Yoongi sedel opretý o posteľ, ticho pozerajúc do zeme.

„Yoongi..." podišiel som k nemu a dal mu ruku na plece.

„Prepáč, toto si nemal vidieť. Možno by si ju mal počúvnuť." nepozrel sa ani na mňa. „Ja som nebezpečný pre teba a ty si nebezpečný pre mňa. Zničíme sa."

Chcel som ho objímnuť ale on ma iba bolestivo odstrčil.

„Namjoon, možno by si mal odísť."