Just A Crush

11| Idiot

Vyčerpane sa zvalím na betón a snažím sa polapiť dych. Pred sebou vidím všetky súhvezdia a planéty, nohy mi pomaly odpadávajú, keď zrazu...

„No, toto bolo také zahrievacie kolo, dáme si ešte jedno?" v tej chvíli neviem, či ho mám zabiť teraz alebo hneď.

„Ja si dám akurát tak poriadnu sprchu." potľapkám ho so sladkým úsmevom po pleci a smerujem k našej bránke.

„Už odchádzaš?" spýta sa prekvapene. Už? Vážne po tom, ako sme obišli celú našu dedinu povie, že už odchádzam? Veď som skoro umrela!

„Áno, už odchádzam, lebo niektorí ľudia majú aj školu, vieš?" žmurknem na neho a utekám rýchlo dnu, aby ma nemohol zastaviť. Pred tým než zatvorím dvere, mu aspoň zakývam.

V dome je, povedala by som, že až hrobové ticho. Jediné, čo počujem, je tikanie hodín na stene, inak to tu vyzerá, ako keby sa mama všetko dozvedela a v mojej izbe leží telo mŕtveho Peťa. Pre istotu do nej nazriem, ale nikoho v nej nenájdem. Ani živého, ani mŕtveho. Dokonca aj Dankina posteľ je prázdna, no vyzerá ako po výbuchu. Zato moja je úhľadne ustlaná, dokonca aj vankúšik s ovečkami je pekne vystretý.

Nazriem aj do rodičovskej spálne a uvidím mamine blonďavé vlasy. Ešte spí, takže sa žiadna vražda nekonala. Zatiaľ.

Dám si sprchu a okolo ôsmej vychádzam z domu. Celú cestu bežím, pretože to by som nebola ja, keby som nevyšla z domu päť minút predtým, ako má ísť autobus. Nejako to stihnem, mám pocit, že ma autobusár už poznal a dal si pauzu o desať minút dlhšiu.

Na moje nešťastie je v meste poriadne veľká zápcha, takže prídem skoro o polhodinu neskôr, ako normálne. Prvá hodina je matematika, a keď sa matikárovi snažím vysvetliť, že naozaj bola zápcha a nesnažila som sa uliať z tejto hodiny, vôbec mi neverí, a hoci do konca ostáva zhruba desať minút, dá mi písomku aj tak. Celých desať minút ho v duchu preklínam, posielam na neho všetkých čertov, a keď zazvoní, odovzdám mu prázdny papier.

So svojimi pocitmi sa zdôverím aj Tamare, ktorá ma odpálkuje s tým, že ľudia majú aj horšie problémy, ako sú tie moje. Pár sekúnd nato mi začne hovoriť o tom, ako sa jej na hodine zlomil necht. Zazriem na ňu, či to myslí vážne.

Celý deň sa akosi vlečie, no prežijem to a odrazu ležím rozvalená na posteli. Cítim sa byť úplne vyšťavená a chcem spať, lenže ocko sa rozhodol, že práve teraz bude kosiť. Momentálne sa nachádza pod oknami mojej izby, takže všetko do detailov počujem.

Skúsim sa pozrieť do učebnice dejepisu, to je najlepšia uspávanka. Na moje prekvapenie to fakt zafunguje, skoro zaspávam, ale niekto to musí, ako inak prekaziť. Danka dupoce po schodoch ako slon a ja sa pomaly dvíham z postele, aby som sa vzdialila do bezpečnej vzdialenosti.

Keď ju však uvidím vo dverách, vôbec nevyzerá byť naštvaná, iba pobavená. Možno ju pobavila tá kytica ruží, ktorú drží v rukách.

„To je taký idiot." uchechtne sa a kyticu hodí na stôl. Prekvapene ju sledujem, ako si sadá na posteľ s mobilom v ruke a kyticu nádherných ruží necháva ležať na stole. Viem, že Danka má trochu vyvinutejší zmysel na balenie chalanov, ale takú peknú kyticu by zahadzovať nemusela. Mohla by ju dať napríklad mne. Ja by som si ju dala vedľa postele a každú noc by som si hovorila, aká som neatraktívna, trápna a že ma nikto nechce.

„To je od koho?" chytím kyticu do ruky a privoniam ku kvetom.

Danka ľahostajne mávne rukou a pohľad neodtrhne od mobilu. „Od toho chalana, čo som ti minule spomínala. Predstav si, že dnes za mnou normálne prišiel do triedy a pred všetkými povedal, že som jeho hviezda v tme! Nie, vôbec to nebolo romantické. V živote som si nepripadala trápnejšie."

Snažím sa udržať smiech, ale moc mi to nejde. Danka ma schladí pohľadom, keď mi ujde malé uchechtnutie. Ale keď sa začnem hlasno smiať, hodí po mne knihu. To mi však nijako nebráni v smiechu, takže sa veselo smejem ďalej.

Ďalšiu hodinu strávime v izbe. Bola som až príliš zvedavá na jej princa, o ktorého nemá záujem. Rozprávala mi o tom, ako sa prvýkrát stretli. Bolo to v kaviarni. Mala vtedy rande so svojím priateľom, ktorý sa v ten večer stal aj jej bývalým, ale kvôli nechcenému princovi to nebolo. Nechcený princ v kaviarni pracoval ako čašník a vraj už od začiatku po nej pokukoval. Prvý si to ale všimol jej priateľ, vlastne bývalý. Už vtedy ho skoro zbil, ale Danka ho udržala. Dráma prišla o niekoľko minút potom.

Objednali si čokoládu, Danka ju mala presladenú. Objednali si ľadový čaj, Danka mala viac ľadu ako čaju. A nakoniec si objednali koláče, Danke prišiel koláč so srdiečkom navrchu. To už jej frajer nevydržal a zabil ho. Nie, robím si srandu, len mu zlomil palec.

O dva týždne si v skrinke našla zamilované papieriky, čokoládu, koláže a včera jej dokonca prišiel aj list. Neukázala mi ho, vraj by som sa jej smiala do konca života. No a dnes jej prišla kytica. Danka je už zúfalá, pretože jej odohnal troch fešákov, s ktorými mohla mať peknú budúcnosť. Teda tie dva týždne, čo s nimi plánovala byť.

Bavili sme sa asi dve hodiny, od smiechu ma až bolelo brucho. Potom nás však vyrušil ocko, ktorý vošiel do izby celý naštvaný, že mu vôbec nepomáhame hrabať a sused sa mu vysmieval, že má lenivú rodinu, zatiaľ čo oni tam hrali tenis a snažili sa na seba čo najviac upútať pozornosť tak, aby ockovi z očí šľahali blesky, tak ako v tejto chvíli.

Obe mu teda začneme pomáhať, ale začne pršať. Niekto tam hore zrejme vedel, ako veľmi sa nám nechce. Keď vojdem do kuchyne, aby som si dala niečo pod zub, na gauči nájdem zdeprimovanú mamu.

„Mami...?" zamávam jej rukou pred očami, ale nič sa nestane.

„Mami!" zatrasiem ňou a ona sa konečne zobudí. Dezorientovane sa obzrie okolo seba, a keď ma uvidí, slabo sa usmeje. Nič však nepovie, iba sa napije z pohára, kde má víno. Mama pije víno iba vtedy, keď niečo oslavujeme, alebo vtedy, keď jej Peťo povie, že s Maťou čakajú dieťa a ostávajú v Nemecku. Mám pocit, že viem, ktorá možnosť je to dnes.

„Môj jediný syn bude mať dieťa. V Nemecku." prehovorí ticho po chvíli a bezducho pozerá do steny.

„Peťo je šťastný, mami. Vieš, že tvrdo pracoval na tom, aby tam zostal. Naučil sa nemecky, začal praco-„ preruší ma.

„Viem. Ale aj tak som dúfala, že si to rozmyslí." povzdychne si.

Nerozmyslel.

*****
Ahojte, dievčence! Žijete ešte? :DDD pretože ja mám napríklad vôbec neviem. Každý deň sa mi zdá šialenejší ako ten predtým a to ubehli len dva dni! :D nebojte sa, nie ste samé, ktoré ráno o šiestej preklínajú aj vankúšik s ovečkami :DDD dúfam, že vás táto časť trochu potešila a aspoň nachvíľu ste zatvorili učebnicu dejepisu, ktorú by ste najradšej spálili (toto vôbec nie je osobné, vôbec nemám chuť to urobiť a vôbec práve v ruke nedržím učebnicu dejepisu. To je čistá náhoda :DDDD)

Ale určite to zvládneme. Možno nie do konca roka (:DDD), ale do piatku určite áno ^^