Just A Crush

32| Trpaslík chrliaci oheň

„Čo si vyviedla?" zašepká vražedne mama, keď schádzam po schodoch.

„Ja nič!" bránim sa. Mama sa narovná, skontroluje pred zrkadlom a otvorí. Ja sa schovám za roh a natŕčam uši.

„Dobrý deň, ste pani Koruncová?" spýta sa policajt s nepríjemne hrubým hlasom.

Mama nenápadne pohodí vlasmi a doširoka sa usmeje. „Áno, som. Deje sa niečo?"

Nie, mami, nedeje sa nič, a preto k nám títo mladí muži zavítali. Vieš, len tak, skontrolovať poistky, navariť, namastiť nám poriadnu pokutu, odviesť ma, lebo som obvinená z vraždy Adama...

„Deje. Vaša dcéra je Daniela Koruncová, však?" prikývne. „Pred hodinou a pol zmizla z nemocnice, kde bola umie-"

„Ako to myslíte, že zmizla?!" a po milej tváričke ani slychu. Mama mu skoro vybije všetky zuby, taká je naštvaná, keď sa dozvedá, že to sestričky nahlásili len teraz. Vraj ju hodinu hľadali a našli len rozliaty červený lak. Aké typické...

„No nestrieľam si z vás! A láskavo sa ukľudnite, ja som strážca zákona!" odtlačí mamu od seba a nahnevane si uhladí uniformu, ktorú mu mama skoro roztrhla.

„Pre mňa za mňa buďte aj Mojžiš, ja chcem svoju dcéru!" teraz je to už naozaj drsné. Mama začne policajta šľahať utierkou do tváre a musí zakročiť ocko, aby nedošlo k nijakej katastrofe.

„Moja žena chcela len povedať, že sme z toho zhrození." usmeje sa ocko, keď spacifikuje mamu, ktorá teraz nadurdene udiera nožíkom do mäsa. „Môžete mi to celé vysvetliť?"

Vtedy podídem vedľa ocka. Chytí ma okolo pliec a privinie si ma, akoby ma chcel upokojiť.

„Pred pätnástimi minútami nám oznámili, že zmizla pacientka, čiže vaša dcéra a vieme, že je v zlom stave, takže sme to ihneď prišli vyšetriť." pyšne sa narovná hruď, ako keby to nemala byť samozrejmosť, že to hneď idú prešetriť.

Trochu sa zamračím, nesedí mi to na Danku. Prečo by utekala? Veď zajtra sa mala vrátiť. Možno jej to tam už fakt liezlo na nervy a namiesto toho, aby prišla domov normálne, musí z toho byť takáto dráma. Že ma to vôbec prekvapuje.

„V akom zlom stave?" zamračí sa aj ocko.

„Asi myslel tie nohy..." zašepkám mu, pretože sa tvári, akoby bola Danka úplne v poriadku. Alebo mu život bez nôh pripadá normálny.

„O tomto vám neviem povedať viac. Jej ošetrujúca sestra mi len povedala, aby sme ju hneď hľadali, inak to môže dopadnúť veľmi zle." venuje nám vážny pohľad.

„Vedeli by ste mi povedať nejaké miesta, kam by mohla ísť?" spýtavo sa nás pozrie, no obaja pokrútime hlavami. Naozaj netuším, kam mohla ísť. Nemala žiadne špeciálne miesto, kam by sa chodila vyplakať alebo premýšľať. Jedine, že by nejaký bar, ale o tom dosť pochybujem...

„Neviem, kde teraz je, ale keď ju nájdete, tak jej povedzte, že z tohto domu ju už nepustím, drzaňu jednu!" ozve sa mama z kuchyne a hneď potom počuť hrozný rachot.

Policajt sa prestrašene obzrie a cúvne. „Myslím, že už pôjdem. O všetkom vás budem informovať. Dovidenia."

„Janka, mohla by si sa, prosím ťa, ukľudniť?" ocko zalomí rukami a prosebne pozrie na mamu, ktorá očami doslova rozbíja atómy.

„Nie, nemohla. Ak si si náhodou nevšimol, tak jedna z našich dcér práve zmizla. A nemôže chodiť!" položí nôž a nahnevane sa postaví pred ocka. Tu krásne vidno ten výškový rozdiel medzi mojimi rodičmi. Mama vyzerá pri ockovi ako trpaslík. Veľmi nahnevaný trpaslík chrliaci oheň.

„Viem, bol som tu, ak si si to náhodou nevšimla." zopakuje jej tónom. „Ale v prvom rade by sme sa mali všetci upokojiť a popremýšľať, ako túto situáciu vyriešime."

Mama sa nadychuje, aby mu niečo povedala, ale ocko ju preruší. „Bez násilia." A zrazu už mama nemá čo povedať.

No netrvá dlho a spusí sa obrovská hádka. Ja sa teda nehádam, ale rodičia majú akosi veľa na srdci. Aspoň teda mama. Pošlú ma preč, povedia síce, aby som šla do svojej izby, no ja sa nenápadne vytratím zadnými dverami do chladnej noci.

Úplne zabudnem na to, že som len v pyžame, no nechcem sa vracať, a tak to budem musieť prežiť aj bez bundy.

Moje odhodlanie mi vydrží asi tak päť minút, takže sa zvrtnem na päte a rovnako nenápadne, ako som sa vytratila, vojdem dnu.

„Kde si bola?" zrazu sa pri mne zjaví mama s nožíkom v ruke, z ktorého kvapká akási červená tekutina.

„L-len sa poprechádzať." odpoviem vystrašene. Mama vyzerá úplne ako z hororu. Krvavý nôž v ruke, šľahajúce blesky z očí a strapaté vlasy.

„To dúfam." odsekne a zmizne. Prekvapene nadvihnem obočie, no potom sa akoby preberiem a utekám do izby. Skočím rovno pod paplón. Stačí, aby som trochu privrela oči a už spím.

O tretej ráno však bezducho pozerám do stropu a premýšľam nad životom. Áno, aj ja, Lenka Koruncová, občas musím popremýšľať nad mojím životom a poriadne si premyslieť, čo ďalšieho by sa dalo ešte pokaziť.

Neviem čo ma to napadne. Zoberiem mobil do ruky a na Facebooku vyhľadám Dankin profil. Na profilovke sa doširoka usmieva a je odfotená v cudzej kúpeľni. Danka bola vždy veľmi originálna, čo sa fotenia týkalo.

Prezriem si jej priateľov a prekvapí ma, keď medzi nimi nájdem aj Maťa. Potom si však spomeniem, že sa predsa poznajú, tak čo je na tom čudné?

Rýchlo si prejdem jeho profil. Na prvý pohľad tam nie je nič nezvyčajného. Iba fotky z akejsi oslavy. Na jednej fotke je s Dankou. Vyzerajú byť už v nálade, obaja sa doširoka usmievajú a v ruke držia fľašu piva. Pozriem sa na dátum a po celom tele mi prejde mráz. Tá fotka bola odfotená v deň nehody pár minút pred jedenástou. Podľa polície aj svedkov sa nehoda stala len chvíľu po jedenástej.

Prečo mám taký pocit, že Maťo o tom vie oveľa viac, ako sa tváril?