Just A Crush

34| Oslavujeme

„Tak čo? Nejaké novinky?" prisadne si ku mňe Tamara cez prestávku.

S prázdnym pohľadom na ňu pozriem a ona chápavo prikývne.

„Mama bola z toho včera taká rozrušená, že povolala aj jej kamarátky v meste, dokonca volala aj sesternici do Bratislavy, ale nikto nič. Je mi to ľúto," vyhŕkne a s ľútosťou v očiach ma pohladí po ramene.

„Aj mne," zašepkám a zadívam sa na rožok na mojich kolenách. Akosi ma naň prešla chuť.

„Ideme na telesnú, nie?" silene sa usmejem, ako keby sa nič nestalo. Veď ono sa vlastne nič nestalo. A v tom je ten problém.

Tamara to hrá so mnou, a tak sa poberieme do telocvične. Rýchlemu je zrejme ukradnuté, že by som niečo najradšej niečo rozbila alebo niekomu poriadne ublížila. A podľa toho, ako sa správa, je on ten najvhodnejší kandidát.

„Sedem koliečok, hneď teraz!" rozkáže nám a všetky otrávene zafučíme.

„Pán učiteľ, prečo práve sedem?" utrápene sa ozve Andrea.

„Prečo? Lebo je to moje obľúbené číslo. Počkať! Aj dvadsaťštyri je moje obľúbené číslo," doširoka sa na nás usmeje a my radšej rýchlo zdrháme.

Po siedmich úmornych koliečkach, ktoré má skoro zabijú, si uvedomím, ako veľmi som zanedbávala behanie v poslednom čase. No úprimne, nemám chuť ani dýchať, nieto ešte behať, aj keď to milujem.

Rýchly rozhodne, že ideme hrať prehadzovanú a mňa pošle, aby som šla pre píšťalku.

Hneď ako vojdem do jeho kabinetu, oveje ma vôňa potu a skazeného jedla. A vraj si máme brať príklad z dospelých.

Píšťalka nie je na zvyčajnom mieste, preto ju musím pohľadať. Pritom, ako inak, zhodím papiere, ktoré má Rýchly na stole. Začnem ich zbierať, no zaujme ma jeden papier. Je z tej súťaže a sú na ňom vypísaní všetci súťažiaci, vrátane mňa. Pri každom mene je výsledok a aj jeho poznánky.

Prekvapím sa, keď pri mojom mene nájdem pozitívne hodnotenie, keďže môj výsledok v súťaži ktovieaký nebol. Postupne si prečítam všetky mená, až zastanem na Martinovi.

Skvelý športovec, lenže kvôli drogám bol diskvalifikovaný. Nemám ho rád.

Posledná veta Rýchleho zápisku ma nerozosmeje, pretože som šokovaná predoškou informáciou. Aké drogy? Aké diskvalifikovanie?

Šokovane si sadnem na polorozpadnutú stoličku a čítam tie slova odznova. Prehrabnem sa v papieroch a objavím niečo zaujímavejšie.

Tento papier je celý o Martinovi a sú na ňom napísané jeho údaje. A v neposlednom rade aj dátum, kedy mu skončí podmienka. Presne tak. Tuším som zabudla dýchať.

Podľa všetkého bol Martin vo väzení a bol prepustený na podmienku, ktorá mu skončila...včera. Zdá sa, že Martin nie je až tak v pohode, ako kedysi vyzeral.

„Čo tu toľko robíš, Leni?" prestrašene dnu vojde Tamara a keď ma uvidí, jej strach sa ešte zväčší.

„Vedela si o tom, že Martin bol vo väzení? Kvôli drogám? A že bol vonku na podmienku?" vychŕlim to na ňu a ona na mňa zmätene pozrie.

„Čože bol? Fúha," prekvapene vydýchne a vtedy sa odniekiaľ ozve Rýchleho hlas. Rýchlo schovám všetky papiere a začnem hľadať píšťalku.

„Čo vám to tak trvá?" nahnevane na nás pozrie.

„Akosi nemôžem nájsť píšťaľku," poviem a snažím sa pôsobiť normálne.

„Vy si zo mňa strieľate, že?" zazrie po nás a podíde k nástenke, na ktorej je zavesená krikľavo žltá píšťaľka.

„Aha," hlesnem po tichu. Ako to, že som si ju nevšimla?

Rýchly nám venuje prísny pohľad a odíde preč. Tamara mi naznačí, že aj my by sme mali ísť, a tak ju nasledujem späť na ihrisko. No ani nachvíľu neprestanem premýšľať o tom, čo som len pred chvíľou zistila.

***
V duchu si trieskam hlavu o stenu a premýšľam, ako je možné, že som si v škole dokázala zabudnúť také dôležité papiere. Určite sú v škole. Celý dom som prehľadala, dokonca aj skrinku nad umývadlom, keby som si ich náhodou pomýlila so zubnými kefkami.

Keď vychádzam z domu a smerujem na zastávku je ešte vidno, no keď sa blížim ku škole, obloha je sfarbená do červena a pouličné lampy začínajú osvetľovať každý môj krok.

V škole sa ešte svieti, načo si vydýchnem a dúfam, že tam bude jedna z našich milých upratovačiek, ktorá mi otvorí. Netreba však nikoho volať, škola je otvorená. Vždy som obdivovala ten bezpečnostný systém našej školy. Tak dokonalo naprogramovaný, že nikto nemôže vstúpiť dnu.

Vybehnem po schodoch do mojej triedy, pričom jednej upratovačke skoro spôsobím infarkt a vezmem si tie papiere.

Vonku je už poriadna tma, takže keď si na schodoch všimnem sediacu postavu na schodoch, najprv si myslím, že je to len výplod mojej fantázie. Keď však podídem bližšie, už nepochybujem, že tam niekto sedí. A nepochybujem ani o tom, že je to Martin.

„Martin?" spýtam sa, aj keď viem, že je to on. Neotočí sa, len sa uchechtne a napije sa z fľaše piva.

Zídem nižšie, takže ho mám teraz pred sebou. Vyzerá strašne. Má rozcuchané vlasy a vyzerajú dosť mastne, akoby si ich týždne neumýval. Na tričku má akési modré škvrny a tenisky sú špinavé od blata. K tomu mu na tvári sídli neprítomný výraz.

„Martin?" oslovím ho znovu a on sa na mňa konečne pozrie. Vtedy si všimnem jeho červené zaslzené oči. „Čo tu robíš?"

„Oslavujem," odvetí jednoducho, ako keby nesedel na školských schodoch opitý a zrejme aj sfetovaný.

„A čo?" spýtam sa zmätene.

„Západ Slnka," aha, jasné. Prečo ma to nenapadlo skôr? Taká normálna vec, bežne doma oslavujeme západ Slnka.

„Aha, no...zaujímavé," poviem trochu šokovane a chystám sa odísť, no on ma zastaví.

„Danka sa ešte nenašla, čo?" povie to tak uštipačne, až mám chuť vraziť mu. Je to snáď vtipné?

„Nie, nenašla, ale mám taký pocit, že ty by si mohol vedieť, kde je, nemám pravdu?" priblížim sa k nemu so založenými rukami a ovanie ma nepríjemný zápach alkoholu.

„Prečo? Ja s ňou nič nemám," ostanem na neho prekvapene civieť, zatiaľ čo on sa snaží zdvihnúť, no vždy spadne.

„Nejako ti neverím. Okrem toho, prečo si mi nepovedal, že si s ňou bol deň v tej nehody?" spýtam sa otázku, ktorá ma páli na jazyku už od začiatku.

„Nepovažoval som to za podstatné," mykne plecami a nejakým zázrakom. „Povedz jej, keď príde domov, nech mi vráti peniaze, ktoré mi už pekných pár mesiacov dĺži,"

„Začo?"

„No začo asi," prevráti očami. Hneď ma to napadne. Drogy.

„Dobre..." hlesnem trochu zmätene. „Ale keby si o nej niečo vedel, tak-"

„Neviem o nej nič a ani už nechcem. Jediné, čo chcem, je späť moje peniaze," prejde okolo mňa, pričom narazí do môjho pleca, no zdá sa, že ho to nejako netrápi.

Keď už je takmer pri bráne, zakričím na neho.

„Je pravda, že si bol vo väzení?"

Otočí sa a nadvihne obočie. Potom sa však sebaisto usmeje.

„Vyzerám snáď ako nejaký kriminálnik?" a stratí sa mi z dohľadu.

Takže bol.