Just A Crush

12| Klub mamičkovania

Zazvoní mi telefón a ja sa rozospato poobzerám po izbe. Danka nespokojne zamrnčí a prevalí sa na druh bok. Ja sa natiahnem po mobil, ale nedočiahnem naň. Som však príliš lenivá na to, aby som sa postavila a zobrala si ho. Preto sa preplazím ku stolu a prijmem hovor.

„Môžeš mi pomôcť?" ozve sa z druhej strany. No toto, akí sú ľudia nevychovaní, ani nepozdravia.

„Prosím?" zašepkám nechápavo. Číslo som nem uložené, ale hlas mi pripadá povedomý.

„Nepros."

„Kto si?" spýtam sa a dúfam, že tento rozhovor rýchlo skončí, lebo cez celú izbu na mňa Danka cerí zuby a som si istá, že pod perinou brúsi nôž.

„Patrik predsa a potrebujem tvoju pomoc." zhlboka si povzdychnem a zívnem.

„O tretej v noci?"

„Áno, o tretej v noci. Vieš, niektorí ľudia majú problémy aj o tretej v noci, moja." prevrátim očami. Danka prevráti sekerou v ruke.

„Ehm," nasucho preglgnem, keď uvidím jej vražednú tvár v žiari mesiaca, „zaujímavé."

„Hej, zaujímavé, ale ja súrne potrebujem tvoju pomoc." povie a započujem buchot.

„Dobre, počkaj chvíľu." postavím sa a utekám na chodbu, vlastne na záchod, kde budem v bezpečí pred Dankinými vražednými očami. Rukami. Spôsobmi. Vlasmi. Proste pred Dankou.

„No, čo je také dôležité? Inak, odkiaľ máš na mňa číslo?" spýtam sa trochu vyčítavo.

„Tvoja kamarátka Tamara bola veľmi zlatá." zašteboce a ja zacítim jeho úsmev. Prevrátim očami, ale nie som prekvapená. Tamara dá s radosťou moje číslo každému, kto je idiot. Ak by nebol idiot a bol by pekný, celkom isto by mi ho prebrala, ale našťastie nehrozí, žeby nejakí pekní chalani chceli moje číslo. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak Patrik je zrejme prvý (a posledný), kto si od nej moje číslo pýtal. Teda, ak nerátam Adama.

Nie, nerátam.

„Ide o toto. Mám taký menší problém s bratrancom." prekvapene nadvihnem obočie. Super, že sa chce podeliť s jeho pocitmi ohľadne svojej rodiny, ale nechápem, čo s tým mám spoločné ja? Kľudne môžem byť aj masový vrah a všetky informácie, ktoré mi povie, pustím do sveta, alebo si vďaka tomu nájdem nové obete.

Samozrejme, že vyzeráš ako masový vrah. Spomínaš si na tú udalosť v Jednote? Milka v ruke, vložky na zemi, úplne ako masový vrah.

Milujem, ako so svojím podvedomím zdieľame rovnaké pocity.

„S bratrancom?" zarazene sa opýtam. Vzápätí započujem krik malého dieťaťa, ktorý však celkom isto pochádza od susedov. Prisťahovali sa k nám len pred rokom a hneď sa im narodilo dieťa. Neviem, či som bola aj ja taká uvrieskaná, ale ak hej, obdivujem moju rodinu, že neprišli o sluch.

„Áno, je malý a stále plače a ja neviem, čo s ním." zamrnčí.

„Tak ho daj do chladničky." poviem zo srandy, aj keď viem, že to moc vtipné nie je.

„Dobre."

„Čo? Nie, preboha!" zakričím na celý dom a vyskočím na nohy.

„Veď si povedala, že..." buchnem sa po čele.

„To som myslela zo srandy, ty idiot. Tebe by sa asi tiež nepáčilo, keby ťa niekto dal do chladničky, nie?" pokrútim nad ním hlavou a snažím sa upokojiť silno búšiace srdce. Chudák jeho bratranec.

„Náhodou, môže to byť sranda." zvolá veselo a ja si v duchu poviem, že ma pri ňom zrejme už nič neprekvapí. Však čo je na tom dať sa do chladničky? Úplná pohoda!

„Ty si fakt idiot." skonštatujem.

„Vďaka za kompliment, ale vôbec si mi tým nepomohla." Obviní ma.

„Sú tri hodiny ráno."

„Najvyšší čas vstávať."

„Klub mamičkovania otváram až o siedmej, takže dobrú noc."

„Fakt ma tu s ním necháš? To mi nemôžeš urobiť!" zúfalo zakričí do mobilu, no ja sa uškrniem.

„Ale môžem." so smiechom zložím a v posteli sa ešte dlho usmievam.

***

Pred zrkadlom si obzerám kruhy pod očami a v jednej ruke držím kávu. Nikdy som ju nepila, nechutí mi, ale dnes ráno mama skonštatovala, že vyzerám mimoriadne hrozne, takže by som si ju mohla dať. A tak som ju poslúchla, ale vôbec to nezabralo.

„Skús si dať mejkap, to snáď pomôže." ozve sa sestra a už mi podáva kozmetickú taštičku, ktorá je ako inak jej, pretože ja žiadnu nevlastním, keďže som od prírody krásna. Hm, na ráno som celkom vtipná.

Začnem si mejkap nanášať na tvár, ale po pár minútach mám pocit, že je to ešte horšie. Všimne si to aj Danka, preto chytí prácu do vlastných rúk a po piatich minútach nie je po kruhoch pod očami ani chýru.

Vďačne na ňu pozriem a zároveň sa aj prezúvam, pretože zase nestíham. Dneska so ale dopadne dobre, do školy prídem načas, a tak sa ma žiadny učiteľ nepokúša zabiť. Teda, len matikárka, ktorej som povedala, že -3*-2 sa rovná -6. Ale to sa nepočíta, pretože nebolo spôsobené meškaním, ale mojou nadmernou inteligenciou. Nuž, dneska to bude veľmi vtipný deň.

„Ďakujem." Poviem Tamare namiesto pozdravu.

„Nemáš začo." usmeje sa, ale potom sa zamračí, „začo vlastne ďakuješ?"

„Zato, že si Patrikovi dala moje číslo. Určite ho z teba musel ťahať, pretože ty nechceš, aby tvoju kamarátku obťažovali chalani, ako on, však? Snažíš sa chrániť jej súkromie, nedávaš jej čísla cudzím ľuďom." zaironizovala som.

„Prepáč, ale bol fakt zlatý." zdvihne ruky nad hlavu. „Nemohla som mu ho nedať."

„Mohla si mu ho nedať." uškrniem sa, keď si predstavím pohľad našej slovenčinárky, keby počula náš rozhovor. „Kľudne to mohol byť nejaký vrah, zlodej, psychopat..."

„To by ste si rozumeli." zachichoce sa a ja tresnem dvierkami skrinky.

„Zavolal mi o tretej ráno, skoro vopchal svojho bratranca do chladničky! Fakt si myslíš, žeby sme si rozumeli?" vybafnem na ňu.

„No, to asi nie." Zamyslí sa a ja si v duchu zatlieskam, že sa mi ju podarilo presvedčiť. „Ty svoje obete najprv prepečieš, až potom dávaš do chladničky."

To už s dupotom odchádzam a okolo mňa šľahajú blesky.

Nakoniec sa aj tak stretneme pri obede. Som nútená prehodnotiť svoj hnev a baviť sa s ňou normálne. Čiže riešiť globálne problémy, ako napríklad Adama, Andreu a Rýchleho. Akurát, keď sa chystám odniesť tanier, niekto si k nám prisadne.

„Ahoj." Pozdraví ma blonďavý chalan a ja v ňom spoznám Martina.

„Ahoj?" môj pozdrav vyznie skôr ako otázka, pretože sa čudujem, prečo si sadol ku mne. Určite za tým niečo bude.

„Mohla by si..." začne sa prehrabávať vo vrecku tašky, až kým nej nevytiahne malú obálku, „toto dať sestre?"

Nachvíľu sa zarazím. Odkiaľ pozná Danku?

„Odkiaľ ju poznáš?" vyslovím moju otázku nahlas.

„To je jedno, len jej to, prosím ťa, daj." povie rýchlo a odrazu ho niet. Schmatnem obálku a vopchám si ju do tašky. Zacítim v nej drobné peniaze. Bez rozmýšľania nakuknem dnu. Samé sto eurovky a pár drobných. Čo to má znamenať?

*****
Dievčenceeee ♥ dnes je štvrtok a zajtra je viete čo? Presne tak...piatok! :DDD áno, áno, je to posledný deň v týždni, ale asi nie som jediná, ktorá ma toho v piatok najviac, že? :D inaak, máme už skoro 700 prečítaní a skoro (SKORO) 200 hlasovaní. Je to podľa vás super? Pretože pre mňa je to viac než to ♥♥