Just A Crush

10| Stvorenie života

„Prečo mám pocit, že si sa vôbec nesnažila?" započujem za sebou hlas, keď vyjdem von, kde som chcela byť sama. No zrejme mi to moc nevyšlo.

„Snažila, len...dneska som nemala svoj deň." myknem plecami.

„A inak máš svoje dni?" Patrik sa uškrnie a ja prevrátim očami.

„Raz do mesiaca áno, a v tie dni som schopná zabíjať, ale zdá sa, že aj tvoja prítomnosť vo mne vzbudzuje akési vražedné myslenie." venujem mu sladký úsmev.

„Haha." ironicky sa zasmeje, „len ma napadlo, že by sme mohli spolu ráno behávať."

Skoro sa zadrhnem vlastnou slinou.

„Behávať? Ráno?" vypúlim prekvapene oči.

Nechápavo na mňa pozrie. „Ty nechodíš behávať?"

„Ale samozrejme, že chodím." poviem hneď, aj keď všetci vieme, že je to poriadne klamstvo. Raz za týždeň si zabehám, to je pravda, ale nikdy to nie je ráno. Pred desiatou nastávam, jedinou výnimkou je škola.

„Super, tak môžeme behať spolu!" povie natešene, až sa čudujem, čo to do neho vošlo.

Nestihnem mu odpovedať, pretože za ním uvidím mojich rodičov. Rýchlo sa rozlúčime a o pár sekúnd nato ma obaja zvierajú v náručí. Mama sa má slzy v očiach.

„Bola si skvelá!" zvolá, keď ma vypustí zo svojho zajatia.

„Nevadí, že si prehrala. Oni boli aj tak horší." zadíva sa na nepríjemného chalana s piersingom a zagáni.

Je presne 22:48 a ja sa sedím na posteli s pizzou v ruke a časopisom pred sebou. Konečne je v dome vytúžené ticho, môžem si kráľovať sama. Rodičia sa kamsi vybrali a u Danky by som sa čudovala, keby bola doma.

Cez sluchátka mám zapnutú hudbu takmer na maximum, preto prepočujem, keď niekto otvorí dvere. Sadne si vedľa mňa, lenže ani to nevnímam, keďže som ponorená do článku o Taylor Swift.

Ale keď ma chytí za rameno, vyľakám sa, automaticky odskočím a skončím rozplaštená na zemi.

„Panebože..." chytím sa za srdce a snažím sa polapiť dych. Najprv mám chuť toho človeka zabiť, ale keď zistím, kto to je, môj hnev odrazu zmizne.

„Peťo!" zvísknem a skočím na neho. Začnem ho drtiť v objatí. Čudujem sa, že v ňom vydrží tak dlho.

„Dobre, to už by stačilo." zasmeje sa a trochu ma od seba odtlačí, ale moc mu to nedovolím.

„Nemal si prísť až o mesiac?" zaujímam sa, keď mu dám priestor nadýchnuť sa.

„Mal, ale kvôli istým okolnostiam som sa musel vrátiť..." poškriabe sa na krku a venuje mi neistý pohľad.

„Kvôli okolnostiam? Nebodaj si niekoho zabil!" vykríknem šokovane a viac si k nemu prisadnem.

„Nie, skôr som niekoho stvoril." uškrnie sa. Nachvíľu zamrznem, až kým to celé nepochopím. Začnem pišťať a rozhadzovať rukami.

„Ty si tehotný?" spýtam sa ho bez toho, aby som si to premyslela.

„Ja nie." prevráti očami, „ale Maťa áno."

Hneď som v jeho náručí a teším sa. Peťo a Maťa sú spolu už nejaký ten rok. Asi pred šiestimi rokmi začali obaja študovať v Nemecku, kde po škole aj ostali.

Mama sa s Peťom asi mesiac nebavila, zato ocko to zobral športovo. Danka bola rada, že sa za neho nemusí priznávať, no mne bolo smutno už len pri pomyslení, že by som ho videla dvakrát do roka. Nijak som to však nemohla zastaviť.

„Povedal si to už rodičom?" opäť nad otázkou nepremýšľam. Ako im to asi mohol povedať, keď nie sú doma, Lenka?

„Nie sú doma, povieme im to zajtra." nadvihnem obočie.

„Aj Maťa príde, kto ma potom bude oživovať?" povie s úsmevom.

„Podľa mňa bude mama rada." buchnem do neho.

„Hej, ale len dovtedy, kým jej nepovieme, že v Nemecku ostávame natrvalo."

Nachvíľu sa zamyslím.

„Hej, zabije ťa." obaja si povzdychneme.

***

Neznášam, keď má ocko rannú. Vždy o piatej ma zobudí jeho rachot na chodbe, a dnes tomu nebolo inak.

Posteľ mám hneď vedľa dverí, takže všetko krásne počujem. Aj tú blchu, čo práve skacká po parketách.

Namosúrene vstanem, keď sa mi ďalších desať minút nepodarí znova zaspať. Trochu sa opláchnem v kúpeľni a vrátim sa do postele. Asi polhodinu bezducho pozerám na strop a sledujem muchu. Potom si spomeniem na písomku z matiky, ktorú dnes píšeme a ja som na ňu, ako inak, zabudla.

Rýchlo nalistujem zošit, mechanicky sa naučím tie nezmyselné slová a znova ho zatvorím. To už je pár minút pred piatou.

Potichu zídem po schodoch až do kuchyne. Prekvapí ma, keď uvidím Maťu a Peťa sedieť za stolom.

„Ahojte." pozdravím ich a obaja sa strhnú.

„Och, ahoj." povzdychne si Peťo a na jeho tvári nie je ani náznak úsmevu.

„Stalo sa niečo?" prisadnem si k nim a podozrievavo si ich prezriem.

„Hej." ozve sa Maťa.

„No...?" zvedavo na nich pozriem, no oni si len vymenia pohľady a ostanú ticho.

„Povie mi to niekto konečne?" vyzvem ich, keď už je dlhšiu dobu ticho.

„Povedali sme to Matiným rodičom a neboli moc nadšení." ozve sa Peťo posmutnele.

„Mama nás vyhnala z domu, vraj nech si ideme do toho Nemecka, keď tak strašne chceme."

„A jej otec ma tak trochu..." vyhrnie si rukáv, na ktorom svieti veľká modrina.

„Preboha." vydýchnem a vyjavene na nich hľadím. Myslela som si, že u Matiných rodičov to bude v pohode. Raz som u nich bola, dokonca som mala pocit, že sú až moc bezstarostní, ale toto som nečakala. Čo potom urobí naša mama? Peťo by si mal postaviť malú železnú pevnosť, do ktorej sa schová, keď bude mama chrliť oheň.

„Tiež neviem, čo na to povedať." povie ticho Maťa a Peťo ju chytí za ruku.

„Deti moje-" vojde do kuchyne natešený ocko, ale keď uvidí našú nie moc veselú kôpku, zvážnie, „zobral som si na dnes voľno."

Sadne si vedľa mňa a tašku s vecami položí na zem. „Čo sa stalo? Boli ste u tých Matiných rodičov?"

Peťo mu vyrozpráva celý príbeh a ja sa nenápadne vzdialim. Obaja z toho vyzerali dosť smutní. Nechcem vedieť, ako sa cíti Maťa. Jej vlastná rodina ju poslala preč, len preto, že chce žiť niekde inde. A podľa toho, čo som počula, je aj dieťa akýsi problém. Asi jej rodičia neboli až takí v pohode, ako som si myslela.

„Inak, Lenka?" príde za mnou ocko, keď sa dorozprávajú. Zdvihnem k nemu hlavu a odpijem si zo šálky.

„Vonku ťa čaká nejaký chlapec." žmurkne na mňa a ja v momente utekám k oknu. Nenápadne nazriem von a naozaj uvidím chlapčenskú postavu pred našou bránkou. Patrik, ako inak.

Viac odhrniem záves a prezriem si ho. Trvá mi to trochu dlhšie, no myslím si, aká som nenápadná. Rukou šmátram po stole a omylom zhodím drevenú krabičku. Tá buchne do okna a Patrik sa hneď otočí. Uvidí ma a zakýva mi.

So zahanbeným úsmevom mu odkývam a radšej sa utekám prezliecť.

Tak toto bolo veľmi nenápadne, Lenka.

*****
Dievčence, prekročili sme hranicu 100 votes, začo som vám neskutočne vďačná! ♥ mám však aj zlú správu, o ktorej by ste bezo mňa určite nevedeli. O dva dni je škola :( :DDD a my sa tu pri Just a Crush stretneme až v utorok, teda, dúfam, že to prežijeme, lebo ja o tom začínam mať vážne pochybnosti :D ale nie, ja nám verím :3

Sme predsa silné ženy, no nie? Ešte raz vám ďakujem a užite si zvyšok prázdnin ^^