Just A Crush

35| Nebezpečnejšia než on

V noci nezažmúrim oka. Nedokážem spať, svetlo mesiaca sa mi zdá byť prisilné, vzduch v izbe je akýsi ťažký. Do druhej sa prevaľujem na posteli a rozmýšlam, čo by som mohla spraviť. Ako by som mohla pomôcť. Nachvíľu zaspím, no zobudím sa na nočnú moru.

Nakoniec z Dankinej skrinky vytiahnem jej fotky a všelijaké fascikle. Tie však hneď odložím, nejaké poznámky z biológie, je to posledné, čo ma teraz zaujíma. Prezriem si jej fotky. Sú z rôznych osláv, keď bola Danka malá, ale aj spred pár týždňov. Pichne ma pri srdci, keď mi napadne, že ju možno už nikdy neuvidím.

Mám chuť zdvihnúť sa a navštíviť všetky miesta, ktoré sú na fotkách. Čo ak je niekde tam? Trucuje alebo ju tam niekto zamkol? Čo ak je zahrabaná niekde v lese alebo ju niekto drží u seba v pivnici?

Práve v tejto chvíli potrebujem Dankin krik, keď sa rozčuľuje, prečo svietim o druhej v noci, viac ako nikdy predtým.

No jediné, čo počujem, je štekot psov z ulice.

Neviem presne čo na tých fotkách hľadám, možno si naivne myslím, že ma k nej nejakým zázrakom dovedú, no cítim sa oveľa zúfalejšie ako pred tým.

Zhasnem lampu pri posteli a ostanem sedieť v tureckom sede. Obzerám sa po izbe a možno to vyzerá, že nad niečím premýšľam, no v skutočnosti teraz nedokážem nič vyriešiť. Stále mám pred očami ten obraz, kde Danka bezmocne leží na zemi a všade okolo nej je krv.

Môj mobil sa z ničoho nič rozozvučí a nachvíľu ma oslepí. Volajúci je neznámy, preto ho ani nezdvihnem. Sú tri hodiny ráno, dopekla. Kto o takomto čase nespí?

Do rána zízam na plagát Rihanny, ktorý má Danka nad posteľou a vstanem až keď ku mne príde mama.

Hneď ma prekukne, teda, moje červené oči a kruhy pod nimi by si všimol asi každý, a chce ma niečím rozptýliť. Ale varenie nie je dobrý nápad. Naozaj nie.

Akurát mám ruky od cesta, keď mi zazvoní mobil. Opäť je to neznáme číslo a končí sa na 394, presne ako to z rána. Začínam mať pocit, že to nebudú nejaké reklamy, keď sa mobil rozozvučí ešte štyrikrát.

Rýchlo si umyjem ruky a prijímem prichádzajúci hovor.

„Haló?" spýtam sa s malou dušičkou a trochu mi odľahne, keď nezapočujem robotický hlas.

„Leni? Och, ahoj." zasmeje sa ten na druhej strane a ja prekvapene zamrznem, keď si uvedomím, s kým mám tú česť.

„Ahoj, Adam. Aká radostná správa, že voláš." odvetím možno až moc ironicky.

„No samozrejme. Dnes som volal aj s tvojou kamarátkou a Tamarou a priateľom Patrikom, mimochodom, keď s ním budeš povedz mu, že som urazený, aký hnusný tón nahodil. Takto džentlmeni nehovoria." Adam znie naozaj urazene a ja mám čo robiť, aby som nevybuchla do smiechu.

„To je...strašné s tou dnešnou mládežou." vyhŕknem prvé čo ma napadne, no keď si to uvedomím, radšej hovorím ďalej. „A prečo si im volal? Stalo sa niečo?"

„Volal som im preto, lebo som potreboval zistiť tvoje číslo, prečo inak?" som prekvapená, že nevie aj moje rodné číslo, lebo niekedy ma jeho prehnaný záujem udivuje.

„Jasné, ako mi to nemohlo dôjsť?" potichu sa uchechtnem.

„Tiež sa pýtam. Ale ide o toto. Dnes ráno som videl tvojho druhého priateľa, ako ide cez ulicu a v ruke drží ženský šampón a akési divné modré vrecúško, lenže u nich doma žiadna žena nebýva, len chalani. Asi pred tromi rokmi sa jeho rodičia rozviedli, jeho mama odišla do Bratislavy s nejakým Albáncom a tam ostali len traja súrodenci a-"