Just A Crush

30| Bozk od žabieho princa

Toto ticho, ktoré trvá presne osem sekúnd, sa mi zdá ako ticho pred búrkou. Ocko si Paťa prezerá od hora dole a Paťo zas skúma ockovu tvár, asi aby vedel, kedy má utekať. No namiesto kričania a policajných otázok, ktoré som očakávala, sa ocko spýta niečo úplne iné.

Nečakané. Prekvapujúce. Šokujúce a...veď posúďte sami.

„Hm," poškrabe sa na brade a skúmavo pozrie Paťovi do očí. „Mám len jednu otázku, ako si sa dostal k nám do špajze?"

No, a tu máme tú Paťovu ohromnú nenápadnosť, prosím pekne.

„Vieš, Leni, chcel som sa ťa už minule spýtať, či ho nepoznáš, lebo som ho videl odchádzať z našej špajze, ale vieš, teraz toho bolo veľa a akosi som na to zabudol. Takže, poznáš tohoto mladíka?" otočí sa smerom ku mne a s Paťom si vymeníme nenápadne pohľady.

A keď hovorím nenápadne, tak myslím "nenápadne".

„Ja? Nemám poňatia, kto to je." Paťo div nezinfarktuje. Mám obrovskú chuť zasmiať sa na jeho šokovanom výraze, ale udržím sa.

„Tak čo s tebou urobíme, chlapče?" teraz som si na sto percent istá, že si z neho ocko strieľa. V živote povedal len jeden raz slovo chlapče. Bolo smerované môjmu bratrancovi, ktorý sa bál ísť na tobogán, no zároveň naň chcel ísť. Ocko mu zo srandy povedal: „Hlavne sa nezabudni držať krajov, chlapče." môj bratranec to zobral však vážne, urobil pár kotrmelcov až nakoniec úspešne skončil vo vode. Neskôr aj v nemocnici s otrasom mozgu, ale to už nie je tak podstatné.

„Čo keby sme sa nachvíľu pozhovaráli, čo ty na to?" Paťo vypúli oči, doslova počujem, ako sa v jeho hlave ozýva hlasné "NIE", no navonok len pokrčí plecami, akoby mu to vôbec nevadilo.

„Skvelé, tak poď." zoberie ho okolo pliec a spoločne odídu z pivnice. Predtým mi Paťo nezabudne venovať trpiaci pohľad a ja mu len naznačím, že s tým nemôžem nič robiť.

Zoberiem si všetky veci z pivnice a keď prechádzam okolo kuchyne, natlačím sa na dvere a cez tú milimetrovú medzierku natŕčam uši.

„Chápeš to? Minulý rok viac ako päťdesiat vyhratých zápasov a teraz? No hrozné čosi. A to čo predviedli včera ma úplne dostalo. Ako mohli, dopekla, nahrať tomu nemcovi?" ocko rozhorčene rozhadzuje rukami a Paťo chápavo prikyvuje. No, vyzerá to na skutočne desivý policajný výsluch. Snáď nebude mať Paťo traumu.

V izbe zistím, že mám osem neprijatých hovorov a trilión výhražných správ. Od Tamary, ako inak.

Tamara: Vieš čo? Neznášam ťa.

Tamara: Musela som sa bozkávať s Adamom.

Tamara: Stále to mám pred očami. Ten jeho slizký jazyk plný baktérii a vraždiace zuby jeho frajerky, po ktorých mi navždy ostane krásne viditeľná spomienka na ruke.

Tamara: Kde si, keď potrebujem, aby si ma niečím silným udrela?

Tamara: BOŽE, TOTO JE FAKT NOČNÁ MORA.

Vybuchnem do obrovského smiechu. Úplne som zabudla, že hrám v tom divadle a že je Tamara moja náhradníčka. Musím jej hneď zavolať. Chcem vedieť všetky detaily!

Vlastne...všetky radšej nie.

„Nesmej sa." ozve sa jej urazený hlas z telefónu a toto povie namiesto pozdravu.

„Ako vieš, že sa smejem?" spýtam sa vážne, no hrozne sa premáham, aby som sa nezačala smiať.

„Lebo viem, že si si prečítala moje správy a je ti neuveriteľne vtipné, že som sa musela bozkávať s tým vysávačom slín a k tomu čeliť útoku od jeho agresívnej frajerky." jej hlas ma rozosmeje ešte viac a to už nevydržím.

„Fakt vtipné." opäť sa ozve jej urazený hlas, keď ďalších päť minút počuť len môj smiech.

„No jasné, smej sa ďalej. Ale vieš aký z toho mám traumatický zážitok? Nevieš. A prečo nevieš? Lebo si sa dnes uliala zo školy. A prečo si sa dnes uliala zo školy? To mi povieš už ty." razom ma smiech prejde, keď si uvedomím, kvôli čomu som nebola v škole.

„Danka mala tú operáciu, však vieš..." prstami žmolím látku trička a hryzením spodnej pery sa snažím zastaviť prichádzajúci plač.

„Áno, áno, to viem. A ako dopadla?" po jej otázke zavládne ticho.

„No..." odmlčím sa, pretože mi je to ťažké vôbec vysloviť, „nie moc dobre. Vlastne dopadla katastrofálne. Predtým sme mali ako takú nádej, že bude znova chodiť, lenže teraz už zrejme nemáme žiadnu. Okrem toho, Danka z toho celého asi viní mňa, pretože to ja s Peťom sme ju nahuckali do tej operácie. A tá nedopadla dobre. A Danka je naštvaná na celý svet. A pravdepodobne ma zabije, keď príde domov. A-" zastaví ma.

„Dobre, nerobme hneď takéto unáhlené závery. Danka sa možno potrebuje len spamätať z toho všetkého, nie je to predsa žiadna pozitívna správa. A možno z toho neviní teba, rozprávala si sa s ňou vôbec? Myslím osamote." Tamara má pokojný hlas, akoby som jej práve oznámila, že v Tescu kúpiš rezance za euro päťdesiat.

„Nie. Len som vošla do jej izby, skoro po mne hádzala stoličky, tak som radšej odišla. Aj mama mi dokonca povedala, aby som odišla." v očiach zacítim prvé slzy. Nesmiem plakať.

„Ja by som asi všetkých pozabíjala, keby som sa dozvedela takúto správu." ticho sa zasmeje.

„Tým chceš povedať, že Danka reagovala ešte v pohode? Lebo podľa mňa nie. Cítim sa preto fakt hrozne."

„Bude to teraz ťažké. Ale vy to zvládnete. Ste predsa sestry." aj cez telefón cítim jej upokojujúci úsmev.

„To sme." povzdychnem si. No občas mávam pocit, že to nie je tá sestra, ktorú poznám.