Just A Crush

27| Slečna Martinka

Celý týždeň som mimo realitu. Väčšinu poobedia trávim ležaním na posteli a pozeraním do stropu. Ani neviem, či vôbec nad niečím premýšľam, je to proste len bezvýznamné pozeranie do stropu.

V pondelok mi rodičia povedali, že sa to chystajú oznámiť Danke. To, že už nikdy nebude chodiť. Keď sa v pondelok o deviatej vrátili domov, povedali len, že na to ešte nie je vhodný čas. Mne však došlo, že to nebude len tým nevhodným časom.

Do stredy ignorujem Patrikove telefónaty. Som na neho naozaj nahnevaná, lenže potom si spomeniem na Maťove chovanie a hnev sa premení na zmätenosť.

Čo sa to s nami všetkými deje?

V štvrtok ráno nastúpim do autobusu zamyslená, preto si nevšimnem, že je tam aj Paťo.

„Lenka." stiahne ma na sedadlo vedľa seba, keď okolo neho prejdem.

Nahlas si povzdychnem a chcem sa postaviť, no nedovolí mi to.

„Prečo mi nedvíhaš? A prečo vyzeráš, akoby si vstala z mŕtvych?" zhrozene sa na mňa pozrie.

„Tak za prvé: vďaka za kompliment, a za druhé: hnevám sa na teba." odseknem a ani sa na neho nepozriem.

„Nie, to ja sa hnevám na teba. Kam si, preboha, zmizla?"

„Kam by som mala zmiznúť?" spýtam sa nechápavo.

„Vtedy v nemocnici. Išiel som po pitie a ty si tam nebola." rozhodí rukami.

„Ja? To ty si tam nebol!" poviem trochu hlasnejšie a babka pred nami na mňa nepríjemne zazrie.

„Hádam viem, že som tam bol, nie? Na dve minúty som odišiel, aby som nám doniesol nejakú vodu, prídem tam, nájdem tam dve sestričky, ktoré sa tam hádajú a spomínajú tvoje meno, ale teba nikde." snaží sa šepkať, ale aj tak vidím, ako dve postaršie ženy vedľa nás natŕčajú uši.

„Ja som vyšla von a namiesto teba tam bol Martin. Povedal, že si ho poslal, lebo si vraj musel niekam odísť!" naštvane na neho zazriem.

Paťo sa chvíľu tvári, ako by o tom vôbec nevedel a znova mi venuje ten jeho nechápavý pohľad.

„Ja, že som poslal Martina? Už dva týždne som ho nevidel a aj keby, určite by som len kvôli slečne Martinke neodchádzal." posledné slová povie s nechuťou v hlase.

„No moment, ak si tam teda bol, prečo Maťo povedal, že tam nie si a prečo tam bol on?" pomaly sa v tom začínam strácať a zdá sa, že Paťo je na tom rovnako.

Mykne plecami a chvíľu sa na seba len bez slov dívame. Potom autobus zastaví a zdvihne sa.

„Aspoň si mohla zdvihnúť." zamrmle a už ho nie je.

Výborne, teraz sa hnevá on. To si toho zase veľa poriešila, Lenka.

Celý deň premýšľam, ako sa mu ospravedlním a ako z Martina dostanem odpoveď. Možno práve vďaka tomu sa mi podarí na chémii zhodiť mikroskop, ktorý sa na moje šťastie rozbije. Nie celý, samozrejme, ale aj tak to stačí na to, aby som dostala poriadny krik.

A potom cez prestávku to nevydržím a všetko poviem Tamare. Jej rada? Zjesť kilo nutelly a večer pozerať tie najtrápnejšie sitkomi. Zakázala mi pozerať myšlienkové filmy, vraj to ma môže rovno zaviesť do blázinca.

Deň sa vláči neuveriteľne pomaly. Pri poslednom zvonení takmer otvorím šampanské, ale rozhodnem sa, že bude asi lepšie, keď to ostane medzi mnou a...mnou.

Na ceste na zastávku pri mne zastaví akési auto. Pred tým, než sa otočím, mám v hlave minimálne desať plánov, ako zaútočím na toho úchyláka a použijem pri tom moje skryté karate schopnosti. Moje plány sa však rozplynú, keď na predných sedadlách uvidím Peťa s Maťou.

„Čauko, nechceš odviesť?" nakloní sa k Mati, aby som ho počula.

„Jasné!" vyhŕknem hneď a už nastupujem dnu.

„Kde ste boli?" spýtam sa ich, keď sa usadím.

Vymenia si malé úsmevy.

„U gynekológa. Budeme mať dievčatko." pyšne sa usmeje do spätného zrkadla.

„Vážne? To je fakt super!" vykríknem nadšene.

Cestou domov rozpráva Maťa o celom vyšetrení (možno aj o tom, čo by nemala) a nakoniec to skončí nadávkami na celé zdravotníctvo, čo Peťo zhadzuje na jej tehotenstvo.

Zastavia mi pred domom a ja im zakývam. Odomknem bránku a vtedy si všimnem, že z našej schránky trčia akési papiere.

Vyberiem ich a hneď na prvej úplne čistej strane si všimnem veľkého smajlíka. Nechápavo nadvihnem obočie a pretočím stranu. Je na nej vytlačená konverzácia z Facebooku. Danky a neznámeho. Jeho profilovka aj meno je zamazané.

Prečítam si prvé slová a dôjde mi, o koho zrejme ide.

Danka Koruncová: Koľko za včerajšok?

Neznámy: 230 a prines aj tú tašku.

Danka Koruncová: Spoľahni sa, len sa obávam, že nebudem mať toľko

Neznámy: Môžeš to doplatiť predsa aj inak ;)

To nemôže byť pravda. Nie, toto určite nie je Danka. Danka by toto neurobila, že nie? Ale keď dokázala to s drogami, dokáže aj toto... Nedokážem tomu uveriť.

Dokáže ma sklamať ešte viac?