Trouble ✔

TWO

Zdvihla som obočie. "Ak ste si nevybrali, prídem neskôr."  Nervózne som si popošliapla.

,,Uhm.. Dám si len horúcu čokoládu" Povedal som a usmial som sa.

"Hneď to bude." Usmiala som sa naňho a odišla ju spraviť. Do frasa! Mal tak krásne oči.

Pozrel som von oknom a netrpezlivo som čakal. Možno by som sa jej mohol opýtať, či by si vyšla.. Rozhodne má zaujímavú krv. Chcem zistiť, čo je zač. Alebo, čo je na nej zvláštne. Možno ju aj ochutnať. Hm.. Však som upír.

"Nech sa páči." Položila som pred neho horúcu čokoládu. "Chcete zaplatiť teraz, alebo až neskôr?" Opýtala som sa ho.

Z myšlienok ma zrazu prebudil jej hlas. Pozrel som na ňu. ,,Neskôr. Vďaka" Povedal som.. Je tu teda šanca, že ju uvidím znova. Dovtedy si pre myslím, ako sa jej opýtam, aby si vyšla von.

Odišla som za pult a zatiaľ obsluhovala tam. Mali sme tu aj pečivo, koláče, čaje, čokolády, kávy.. Už od mala som si chcela otvoriť podnik, kde by som to všetko mohla predávať. A teraz to mám a som šťastná. "Dovidenia, a prídte zas." Pozdravila som zákazníka. Takto to tu je takmer každý deň.

Po nejakej pol hodine som konečne mal premyslené ako to všetko vykonám a horúcej čokolády už nebolo.,,Zaplatím" Zakričal som.

Vzala som penaženku a bloček. Išla som za ním. "Nech sa páči." Podala som mu bloček.

Pozrel som sa jej do očí a usmial som sa. Zaplatil som jej.,,Uhm a ešte jedna vec" Začal som skôr než ujde.

"Áno?" Otočila som sa naspäť k nemu a usmiala sa.

,,Šla by si von?" Usmial som sa doširoka.

Úsmev mi z tváre hneď zmizol. "Oh.." Prekvapene som zamrkala.

Ako som videl, že sa už neusmievala už som sa neusmieval ani ja. Ona ma vážne odmietne?

Obzrela som sa okolo seba. Hľadala som som nejakú záchranu, no nič som nenašla. "Ehm.. Možno..?" Odpovedala som neisto a zahryzla si do pery.

,,Možno?" Zdvihol som obočie.

"Tak asi nie.. Uhm.. Ja musím ísť. Dovidena." Rýchlo som zdúchla do šatne.

Tak tymto ma naštvala.. Je presne ako moje spolužiačky z výšky.. Mimo tej normálnej, ktorú som stretol. A to som si myslel, že je iná. Vážne ma týmto vytočila. Ľudia nie sú nič iné len potrava! A tak sa aj budem chovať. A ju si za toto nájdem.

Snažila som sa to rozdýchať, no nešlo to. Jednoducho mi nahnal strach. Pred šiestimi rokmi som ešte svoje schopnosti nemala, no teraz už mám, tak prečo som takto utiekla? Možno som sa stále bála. Najskôr som bola ešte stále to trinásť ročné dievča, ktoré tak nechutne zneužili. Šesť rokov a stále sa to so mnou vlečie. Zvyšok dňa som bola úplne mimo. Dokázala ma vystrašiť každá drobnosť. Z kaviarne som odchádzala ako posledná. Zamkla som a zabalená v kabáte som išla domov.

Čakal som kým konečne z tej blbej kaviarne vyjde na rohu tej uličky. Zbadal som ju a hneď som sa objavil pri nej.,,Ahoj" Usmial som sa a upírskou rýchlosťou som ju vtiahol do uličky. Nikto tam nebol. Oprel som ju o múr a pozeral som jej do očí.

Oh nie. Už znova nie. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Presne tohto som sa bála. "Pusť ma!" Snažila som sa mu vykrútiť. V očiach ma štípali slzy.

Vyceril som svoje tesáky a ukázal som jej ich.,,Chcem len trochu ochutnať" Usmial som sa.

"Nie! Nie! Nie!" Krútila som hlavou a snažila sa od neho dostať. Rýchlo som ho telekinézou odhodila a utekala preč. Po chvíli som vyletela a ušla mu.

Pozeral som hore.. Do pekla ako toto dokázala? Zamračil som sa. Musím si nájsť inú obeť, ale však ja ju dostanem. Vstal som a zabil som nejakého muža na rohu ulice. Potom som šiel domov.

Snažila som sa spať, no nedarilo sa mi to. Bola som celá rozklepaná. Bála som sa ísť ráno do práce.

Celú noc som rozmýšľal. Nad ňou. Ona mi doslova uletela.. Tak teraz už vážne musím zistiť, čo je zač.

Ráno som so strachom išla do práce. Dnes som tam sama. Dúfala som, že sa tam neukáže.

Kráčal som po uliciach v kapucni ako predtým. Dúfal som, že ju tu stretnem. V kapucni ma predsa nespoznala. Zrazu som ju zbadal kúsok od kaviarne. No ja mám, ale šťastie. Išiel som oproti nej a naschvál som do nej narazil. Ona hneď padala na zem, tak som ju chytil za ruku. Kapucňu som mal, čo najviac v tvári.

"Prepáčte." Rýchlo som sa mu vykrútila a odomkla kaviareň. V šatni som sa prezliekla a potom som otvorila.

Musel som sa usmiať. A kráčal som ďalej.

Čo ak sa vráti? Rozmýšľala som nad tým, čo sa stalo včera, kým neprišla prvá zákazníčka.

Rozmýšľal som nad ňou. Stále. Chcem zistiť, čo je zač. Ale bojí sa ma.. Ako sa mi to má teraz podariť?

Do večera sa neukázal. Už som nad ním ani nerozmýšľala. Mala som priveľa práce. Do konca mi už chýba iba polhodina.

Už som to dlhšie nevydržal a predsa som došiel do tej kaviarne. Sadol som si na to isté miesto, kde minule ale kapucňu som si nedával dole.