Trouble ✔

TWELVE

"Uhm.. Som anjel.. A tí majú rôzne schopnosti a ehm.. Moji rodičia sú každý iného druhu." Mykla som plecami.

,,Akého?"

Otočila som k nemu oči. "Naozaj to chceš vedieť?"

,,Inak by som sa asi nepýtal" Prekrútil som očami.

Povzdychla som si. "Môj otec je Anjel Smrti a mama Anjel Života, preto ma aj nechali tu." Zahryzla som si do pery a pozrela na zem.

,,Ou.. Tak to je.. Nevídané... Skočíme sa niekam najesť?" Usmial som sa.

"Áno. Umieram od hladu." Usmiala som sa naňho. Som rada, že zmenil tému.

,,Super, tak čo tak pre zmenu skúsiť chôdzu?" Zasmial som sa.

"Chceš jesť chôdzu?" Zdvihla som obočie.

Na nej som sa ešte viac zasmial.,,Si tak nechápavá.. Nie.. Len by sme konečne mohli ísť normálne pešo" Usmial som sa.

"Uhm.. Fajn." Usmiala som sa a otočila sa. Vykročila som vpred. "Tak poď." Zasmiala som sa.

Išiel som s ňou. Došli sme do nejakej malej útulnej reštaurácie, o ktorej som ani nevedel, že tu bola. Sadli sme si na dve voľné miesta oproti sebe. Prišiel k nám muž.,,Čo vám prinesiem? A človeku?" Usmial sa. Vyvalil som oči. Náhodou sme zavítali do upírskej reštaurácie.,,Uhm.. Mne nič" Povedal som a pozrel som na Taru.

Zdvihla som obočie. "Niečo, čo sa dá jesť." Žmurkla som naňho.

,,No prepáčte, ale tu si musíte konkrétne vybrať a hlavne sa slušne správať" Odpovedal upír. Pozrel som na ňu a prikývol som. K upírom sa musí správať, čo najslušnejšie inak je z nej potrava.

Prekrútila som očami. "A z čoho si mám vybrať? Nie je tu žiadne menu. A práve som spálila dve mŕtvoly, tak pardon za moje správanie. Viete čo? Donieste mi nejaký alkohol. Poriadne tvrdý. Bože môj, asi sa povracam." Chytila som sa za brucho. "Kde sú tu toalety?" Vystresovane som naňho pozrela. Ja som vážne spálila tých dvoch?! Asi sa zrútim.

Upír sa zamračil.,,Takto si nedovoľujte s nami hovoriť! Vy obyčajné ľudské potvory!" .,,Taaak.. Fajn!" Vstal som a zamračil som sa naňho. Tare som vzal ruku a rýchlo som s ňou vybehol von.,,Idioti!" Zahriakol som.

Pred vchodom som to už navydržala a kľakla si na zem. Naozaj som sa povracala, bolo to nechutné. Z očí mi tiekli slzy. Som príšerná.

,,Poď.. Pomôžem ti" Natiahol som k nej ruku.,,Bude dobre" Usmial som sa.

Vzlykla som a pomaly sa s Timothyho pomocou postavila.

,,Vidím to tak, že aj pešo pôjdeme domov" Zasmial som sa a vyrazili sme z toho miesta.

Celý čas som sa ho držala. Bolo mi zle a točilo sa mi v hlave. Chcela som byť už čo najskôr preč.

Po nejakom čase sme konečne došli ku mne.

Na nič som nečakala a hneď som utekala do kúpeľne.

Ja som išiel do kuchyne a zatiaľ som nám spravil jedlo. Nič ťažké som nechcel vďaka jej žalúdku, čiže som spravil len šalát a bolo. Trvalo to asi dvadsať minút, aby bol dokonalý a zdravý.

Keď som sa umyla, došla som za Timothym do kuchyne. Bola som bledá ako stena.

,,Si v poriadku? Nebudeš chorá?" Hneď som k nej pribehol a položil jej ruku na čelo.

"Neviem.. Ale najskôr mi prišlo zle z toho, čo sme spravili." Zamrmlala som.

,,Ou. Nemysli na to.. Urobil som šalát. Ešte dnes tu môžeš prespať a zajtra sa môžeš vrátiť domov. Už budeš v bezpečí, no a budeš mať späť svoju kaviareň" Sklonil som hlavu pri predstave, že by mala odísť. Ona si zatiaľ sadla za stôl a ja k nej.

Nemala som chuť do jedla. Zajtra idem domov. Oh. Najskôr sa teší.. Čo iné čakať? Veď si už so mnou vytrpel dosť. Som mu na krku mesiac, ak nepočítam tie dva týždne kedy som bola v bezvedomí. Postavila som sa od stola. Jedla som sa ani len nedotkla. Prešla som okolo neho a išla si hore zbaliť veci. Vzala som si ich do obývačky a ľahla si na gauč.

Šalát som odložil do chladničky. Super.. Je tu posledný deň a ani somnou nehovorí. Vedel som, že jej leziem na nervy.. Ale až tak? Došiel som za ňou.,,Čo povieš na maratón Pána prsteňov?" Usmial som sa na ňu.

"Nemáš to rád." Zamrmlala som. Snaží sa aby to nevyzeralo, že som mu na obtiaž, len tak ma neoblafne.. Som mu ukradnutá. Je konečne rád, že idem preč. "Nechaj to tak. Zajtra odchádzam, budeš mať už odomňa pokoj.." Prikryla som sa dekou až po uši.

,,Ja od teba mať pokoj nechcem.. A keď už sme pri tom, pána prsteňov mám rozhodne radšej než Hobbita" Sklonil som hlavu.,,Nechcem, aby si odišla, ale tebe chýba kaviareň a navyše určite aj tvoj vlastný byt. Ja budem zas sám. Za ten čas pri tebe som si dokázal odvyknúť na samotu, no zrejme si budem musieť znova zvykať" Povedal som a sklopil som zrak.

"Ja som si na teba tiež zvykla. Kaviareň milujem, pretože je to jediné miesto kde sa stretávam s ľuďmi a navyše, zarábam tak peniaze.. A čo máš do frasa, proti Hobbitovi?" Zamračila som sa naňho.

,,Nič.. Nechaj tak.. Idem si teda ľahnúť ak nechceš nič pozerať" Povedal som smutným hlasom a išiel som do izby. Sadol som si na posteľ a prstami si vošiel do vlasov. Odchádza. Úžasné. Zas budem sám.

Och.. Zase budem sama. Vážne, môžem si gratulovať. Som tak sprostá. Po tvári mi začali tiecť slzy. Odišiel. Som mu na príťaž. Snažil sa z toho vyhovoriť, no nevyšlo mu to. Uľahčím mu to. Postavila som sa a poskladala deku. Potichu som sa obliekla a vzala si tašku s vecami. Potichučky som prešla k dverám a otvorila ich. So slzami v očich som sa porozhliadla po dome a odišla. Vyletela som preč, čo najrýchlejšie do svojho bytu. Už mi ani nepripadal ako domov. Rozhodla som sa, že ho čo najskôr predám a to isté spravím s kaviarňou, no najprv sa musím dostať domov.