Trouble ✔

THIRTEEN

Počul som ako otvorila dvere a odišla. To si robí srandu? To ju tak odpudzujem, že tu somnou nevydrží ani do ďalšieho rána? Vážne nemôžem mať ani kamarátku? Nikto sa o mňa nezaujíma. Hm.. Úžasné. Ten kto vymýšľal môj život musel mať riadny zmysel pre humor. Ani za blbý pozdrav som jej nestál. Fakt.. Tak ja sa jej snažím pomôcť a hneď ako zistí, že je v bezpečí sa už nevie dočkať kým vypadne? Super. Fakt je ako ostatní. Presne ako ostatní. Čo k tomu, že je anjel, keď sa správa takto?

Hneď na druhý deň som svoj byt dala do predaja, tak isto aj kaviareň. Večer som išla za Timothym. Viem, že som odišla, no musela som sa s ním rozlúčiť či už o to stál, alebo nie. Zaklopala som.

Klopanie na dvere ma prebralo. Práve som sedel na gauči a pozeral som. Pozeral som Hobbita. Keďže som minule zaspal rozhodol som sa to dopozerať. Neochotne som to stopol a išiel som k dverám. Otvoril som. Stála tam Tara. Prekvapene som na ňu pozeral.,,A.. Ahoj.. Chceš ísť ďalej?" Spýtal som sa.

"Ja.. Uhm.. Prišla som sa rozlúčiť. Vieš, jednoducho sa musím rozlúčiť, aj keď o to najskôr nestojíš.. Takže.." Zhlboka som sa nadýchla a prišla k nemu bližšie. "Ďakujem za všetko. Zbohom." Dala som mu bozk na líce a so slzami v očiach sa otočila k odchodu.

,,Tara.. Nechoď.. Prosím" Sklonil som hlavu.

Zastala som. "Veď ma tu nechceš." Sklonila som hlavu, ale neotočila som sa k nemu.

,,To som nikdy nepovedal" Zamračil som sa.

"Ale choval si sa tak." Otočila som sa k nemu a svoje slzy už neskrývala.

,,Kedy?"

"Včera.. Posledný týždeň.." Sklonila som pohľad na svoje čižmy.

,,Prosím ťa a čo som urobil také, aby si si túto lož domyslela?" Zdvihol som obočie.

"Ja.. Všetko. Jednoducho si sa ku mne choval akoby som bola príťaž. Vyzeral si, že sa tešíš na to, kedy konečne odídem. A teraz som tu a prišla sa rozlúčiť. Do pár dní budem mať predaný byt, kaviareň. Potom sa pokúsim navštíviť svojich rodičov.. Takže sa asi vidíme naposledy.. Zbohom." Slabo som sa usmiala a otočila sa. Začala som pokladať jednu nohu pred druhú, no bolo to ťažké..

Objavil som sa pred ňou.,,Nie tak rýchlo" Chytil som ju za ramená a kráčal som oproti nej, čiže bola prinútená cúvať až kým docúvala až za prah môjho domu. Zatvoril som dvere a znova som sa otočil k nej.,,Nikdy som ťa nebral ako príťaž!" Zamračil som sa.

Pozerala som naňho neschopná slova.

,,Práveže som si ťa obľúbil.. Až moc, čiže ak ťa ešte raz napadne povedať mi do tváre, že som o teba nemal záujem radšej to nehovor. Akurát sa cítim horšie. To vážne vyzerám ako nejaký hnusný sebecký upír, ktorý sa o nikoho nezaujíma?" Zvýšil som hlas. Bol som naoko smutný. Týmto ma vážne ranila.

"Nie.. Lenže ja som každému na príťaž." Sklonila som hlavu.

,,No tak potom si začni zvykať, že mne niesi! A začni si zvykať hneď, pretože ja ťa už z tohto domu nepustím!" Zdvihol som obočie. Už som to nehovoril takým smutným hlasom. Záležalo mi na nej a teraz nedopustím, aby som o ňu zas prišiel.

Prekvapene som naňho pozrela a zdvihla obočie. "Prepáč, ale nemyslím si, že by si ma tu dokázal udržať." Zasmiala som sa a usmiala sa naňho.

,,Mne je jedno, čo si myslíš" Pristúpil som k nej ešte bližšie.,,Ja ťa už odísť nenechám! Asi si sa musela zblázniť, že si predala svoj byt a aj kaviareň!" Zamračil som sa.,,Ak by si chcela môžeš sa nasťahovať sem.. Budem mať spolubývajúcu, čiže konečne sa nebudem cítiť sám. Spríjemňovala si mi život, celý čas. Nechcem o teba prísť. Rodičia ťa opustili. Nemá dôvod ísť za nimi. Zostaň somnou.. Ja ťa neopustím" Usmial som sa na ňu.

Mal pravdu. Rodičia ma opustili.. A ja som predala kaviareň.. "Uhm.. Ja.. Musím si to premyslieť.. Chcela som cestovať, takže.." Zahryzla som si do pery.

,,Hm.. No.. Môžem cestovať s tebou." Usmial som sa.,,Teda ak ti neleziem na nervy"

Pokrútila som hlavou. "Nie."

,,Nie nemôžem, alebo nie neleziem?" Spýtal som sa neisto.

"Nie, nelezieš. A áno, môzeš." Žiarivo som sa naňho usmiala.

Usmial som sa.,,Tak.. Čo keby sme si sadli do obývačky?"

"Uhm.. Ja.. Nemôžem. Musím sa ísť vysťahovať. Vieš, o môj byt bol záujem už skôr, takže sa predal veľmi rýchlo.." Pokrčila som plecami.

,,Jaj.. No a súhlasíš? Že by si sa nasťahovala?" Zdvihol som obočie.

"Hmm... No, už som si na ten gauč zvykla, takže.." Usmiala som sa naňho.

Rozžiarili sa mi oči.,,Takže.. Takže áno?" Snažil som sa ovládať.

"Áno." Zasmiala som sa.

Na nič som nečakal. Okamžite som ju objal.

"Hej! Veď spadnem!" Zasmiala som sa a objala ho.

,,Neboj sa ja ťa držím" Stisol som ju pevnejšie.

Zasmiala som sa. "Si jediný, koho sa nebojím.." Zamrmlala som mu do hrude.

,,A ty si jediná.." Zamyslel som sa.,,S ktorou sa bavím a ešte žije." Zasmial som sa.

"Hmm..." Pritisla.som sa k nemu ešte bližšie.

,,Mali by sme ti ísť pre veci" Uškrnul som sa a pustili sme sa.

"To mali. Poď." Chytila som ho za ruku a ťahala na chodbu.

Otvoril som dvere a vyzdvihol ju na ruky a už som k nej upírskou rýchlosťou bežal. Položil som ju pred dvere a znova ju o ne oprel. Pozrel som do jej očí.,,Toto mi chýbalo. Už dlho som ťa takto nikam neniesol." Usmial som sa na ňu.