Trouble ✔

FOUR

Zdvihol som ju a išiel som do kuchyne.

"Tak, čím ma ponúkneš?" Zasmiala som sa.

Otvoril som chladničku. Hneď som ju zatvoril a oprel sa o ňu.,,Nemám tu ľudské jedlo" Pozrel som na ňu.

"To nič." Mykla som plecami. "Pôjdem do obchodu." Usmiala som sa naňho.

,,Tak to nie" Vyvalil som oči.,,Pozývam ťa na.. Pizzu" Mykol som plecom.,,Mimo mesto" Dodal som a odlepil som sa od chladničky a išiel som k dverám.

"Hej! Čo? Ale veď.." Zaškvŕkalo mi v bruchu. Povzdychla som si a išla za ním.

Musel som sa uškrnúť.,,Ďakujem, že mi pomôžeš zabiť nudu" Usmial som sa na ňu a čakal som kým sa oblečie. Ja som si na seba dal len moju čiernu koženú bundu s kapucňou. Mne nebýva zima, takže aby to nebolo nápadne pre ostatných, že tu behám s krátkymi rukávmi.

Zasmiala som sa. "Kam pôjdeme?" Opýtala som sa ho s úsmevom.

,,Len poď" Diabolsky som sa usmial a odomkol som dvere.

Zdvihla som obočie, ale išla s ním.

Zamkol som za nami dvere. A ju som rýchlo zdvihol na ruky.

"Heej!" Skríkla som a objala ho okolo krku.

Usmial som sa a upírskou rýchlosťou som sa rozbehol až do ďalšieho mesta. Nakoniec som ju položil na zem až pred jednou reštauráciou.

Keď ma položil na zem, zatočila sa mi hlava a takmer som spadla.

Držal som ju za ramená.,,Chceš sa na chvíľu oprieť?" Spýtal som sa jej a oprel ju o stenu.

Prikývla som. "To nič nie je. Len sa mi zatočilo v hlave." Slabo som sa naňho usmiala.

,,Dobre, takže ťaaaa.. Môžem pustiť?" Pozrel som na ňu neisto.

"Áno." Usmiala som sa s privretými očami.

,,Dobre" Povedal som a pustil som ju. Otvoril som jej dvere do reštaurácie.,,Dáma prvá" Usmial som sa.

Zahryzla som si do pery a vošla dnu.

Sadli sme si na voľné miesto a otvorili si každý menu. Keď k nám prišli objednali sme si.

"Uhm..." Pozrela som sa naňho.. "Čo teraz?" Opýtala som sa ho, keď sme si objednali.

,,Budeme.. Čakať" Povedal som a pozrel na stôl.

"Fajn." Pozrela som sa na svoje ruky.

Rozmýšľal som zatiaľ nad mojim životom. Ako budem ďalej pokračovať? A čo bude s Tarou? Pomôžem jej a potom ju už nikdy neuvidím. Zas zostanem sám a rád budem len keď budem v prítomnosti nejakého človeka... Ktorého budem vraždiť.

"Ja.. Ehm.. Chodíš do školy? Alebo už pracuješ?" Začala som náhodnú tému.

,,Do školy.. Na výšku.. Druhý ročník" Povedal som.

"Aha." Zahryzla som si do pery.

,,Ty.. Chodíš aj do školy?"

"Učím sa sama.." Usmiala som sa naňho.

,,Aha.. No a čo tvoja rodina?" Pozrel som na ňu. Keďže je ten anjel tak som zvedavý, či nejakú má.

"Uhm.. Oni.. No.. To je zložité.. Ja som sa narodila na zemi, takže nemám krídla.. Lenže oni medzi ľuďmi nedokázali žiť, takže.. Odišli keď som mala šesť." Povedala som mu pravdu.

,,A odvtedy s kým žiješ?"

"Chvíľu som bola v detskom domove, potom na intráku a tak som začala žiť sama." Mykla som plecami. "Čo ty a tvoja rodina?"

,,Ou.. No.. Vyvraždili ich" Sklonil som hlavu. Konečne nám doniesli pizzu. Aj ja som si dal. Však už som dlho nemal nič normálne. Našťastie zachránili túto situáciu.

Za svoju otázku by som si práve chcela jednu vraziť. "Dobrú chuť." Povedala som mu potichu a pustila sa do jedla.

,,Aj tebe" Vzal som si kúsok a začal jesť.

Slabo som sa usmiala a začala jesť.

Keď sme dojedli vyšli sme von.,,Pizza bola po dlhom čase konečne niečo normálne" Nadýchol som sa chladného vzduchu.

"Umm.. A moje prvé jedlo po dvoch týždňoch." Zasmiala som sa a objala sa rukami. Bola mi zima.

,,Uhm.. Pôjdeme späť domov.. Keďže ti je zima" Vzal som ju na ruky.

"Dobre." Objala som ho rukami okolo krku a pritisla sa k nemu ešte bližšie.

Vyrazil som a za chvíľu sme boli doma. Zložil som ju na zem a pre istotu som ju na chvíľu oprel o dvere kým som odomkol.

Rozdýchala som cestu a potom si vyzliekla kabát, čiapku so šálom a vyzula topánky.

Dom som zamkol a išiel som do spálne, kde som sa hodil na posteľ.

Pomaly som išla za ním.

,,Vieš, prečo mi tvoja krv neublížila?" Spýtal som sa ako som ju začul, že vošla do izby.

"Prečo?" Sadla som si k nemu na posteľ.