Koruna Temnoty ✔

20.kapitola

Po vystúpení z úkrytu nás čakalo prekvapenie. Máme spoločnosť.

Boli sme obkľúčený desiatkami podivných stvorení. Boli ako zhmotnené tiene s dlhými pazúrmi a ostrými zubami. Nemali vôbec tváre.
A my sme čakali. Nechceli sme útočiť ako prvý. Hoc nevyzerajú priateľsky, možno nám nechcú ublížiť.

Opak bol však pravdou. Všetci sa na nás vrhli a mala som plné ruky práce. Moje chabé oblečenie bolo za veľmi krátku dobu potrhané natoľko, že ledva držalo pokope. Útoky prichádzali zo všetkých strán a tieňov bolo priveľa. Kým som jeden tieň zneškodnila svetlom svietiacim mečom, ďalší dvaja už išli miesto neho a z opačnej strany medzi tým prichádzali ďalšie útoky. Nick to tak ľahké nemal. Neovláda mágiu svetla a preto je pre neho zložitejšie tiene zneškodniť.

Aj preto som sa rozhodla pomôcť mu. Do dýky som vyslala mágiu svetla a hodila ju na jeden tieň. To či som trafila už neviem. Musela som venovať pozornosť vlastnému boju.
Keď som aj posledný tieň poslala do neznáma, rozbehla som sa za Nickom. V tej chvíli na neho nejaký tieň skočil a zvalil ho k zemi. Postupne na neho skákali aj ďalší a utvorili tak obrovskú hromadu. Vo chvíli keď som dobehla ku kope, môj meč zhasol. Moc som sa unavila.

Takže to musím urobiť pekne postarom. A to nebola sranda. Kým som používala mágiu, stačil jeden zásah a tieň sa rozplynul. Teraz to však bolo čosi iné. Nestačilo ani to, že som ho prebodla mečom.

,,Musíš ich preseknúť v páse!"

Počula som Nicka spod kopy. A tak som urobila ako povedal. Pomohlo to. Snažila som sa zneškodniť čo najviac tých mátoh a dostať ich z Nicka. Kým som však zápasila s dvoma tieňmi, jeden ležiaci na kope ma uhryzol do členka. Jeho zuby boli ako ihly a mala som pocit, že sa každou sekundou predlžujú. Dole členkom mi tiekla čierna krv a tá zničila ten tieň.

To som však neustála a s pomocou tieňa som sa preletela až k najbližšiemu stromu.
Zúfalá situácia vyžaduje zúfalé riešenia.
Mečom som si jemne prešla po rane tak, aby som ho čo najviac zašpinila. Z ťažkosťami som sa postavila a čo najrýchlejšie sa vracala k Nickovi. Pár tieňov sa mi dokonca vybrali naproti. Milé od nich.
Sekla som po jednom z mečom a fungovalo to ešte lepšie ako z mágiou. Problém však bol ten, že keď som zabila tri tiene, žiadna krv na meči neostala. Zo zvyšnými dvoma som sa musela potrápiť.

Keď sa mi podarilo preseknúť poslednú obludu, bolo už neskoro. Kopa tieňov spoločne s Nickom začali miznúť a kým som tam dokrývala, tak boli nadobro preč.

,,Nie nie nie nie nie nie nieeee!" kričala som dosť nahlas. Čo ak ho zabijú? Čo ak ho uz nikdy neuvidím a bude to len a len moja vina.

Zviezla som sa na zem a nechala voľne tiecť slzy. Panebože prečo? Teraz tu umriem.
Veľmi neochotne som sa postavila a opierajúc sa o meč som prišla až k jednému z obhorených stromov. Zo zeme som zvihla dýku a založila ju k ostatným. Neustále som pri tom myslela na Nicka a modlila sa, aby to nejako zvládol. Po lícach sa mi pri tom kotúľali slzy bolesti, smútku a beznádeje.

Mečom som si skrátila legíny len do pol stehien a potom ho znova potrela krvou. Preistotu.
Z posledných síl som si vyčarovala pár kvapiek vody ktorými som navlhčila látku legín. Opatrne som sa snažila očistiť si ranu. Z nej mi ešte trčal jeden zo zubov, ktorý som si odložila. Keď sa dostanem na ostrov, nájdem tých tvorov a nájdem aj Nicka.

Keď.

Keď som mala ranu dostatočne čistú, obviazala som si ju druhou časťou látky z legín. Aspoň sa mi tam nedostane ten popol. Potom som si ako-tak poutierala aj všetky škrabance, ktoré mi tie tvory spôsobili. Teraz musím vymyslieť, ako sa odtiaľ dostanem. Podľa slnka určujem, že mám asi 3 hodiny do západu slnka. Bolo by lepšie, nájsť si nejaký úkryt v ktorom prečkám noc. Taktiež by bolo fajn nájsť aj nejaké neobhorené drevo. Neviem kde som, ale začína mi byť zima a to je slnko ešte na oblohe. Skúsme nedbať na to, že mám na sebe tielko a legíny, ktoré sú nadmieru roztrhané.
Opierajúc sa o meč som pomaly postupovala na sever. Jediným orientačným bodom pre mňa bolo slnko, náhliace sa k západu. Zo zeme som zdvihla dva kamene, aby som vedela zapáliť drevo. Samozrejme, ak nejaké nájdem.

Pri pomalej chôdzi som dôkladne prezerala každú vetvu, konár, proste čokoľvek čo by mohlo horieť. Z menej obhorených častí stromov som dýkou odlupovala kôru a modlila sa za zázrak.
Nakoniec som našla dutý strom. Nič iné v okolí nebolo a tak mi len ostávalo dúfať, že v ňom neuhorím. Strom bol dostatočne široký a ku vchodu som dotiahla väčší konár ako provizórne dvere. Z dier vo vyšších častiach stromu sem ešte prúdilo svetlo. Najvyšší čas začať pracovať na ohni.
Konáre som nalámala na menšie kúsky, ktoré budem postupne prikladať. Bolo ich žalostne málo. A to nehovorím o tom, že v tejto spustnutej krajine nie je šanca nájsť jedlo alebo vodu.

Od žalúdka som začínala cítiť nevoľnosť ku ktorej sa po chvíli pridalo aj krútenie v mojej hlave. Toto záchvat nebude. Tak čo teda?
Moja oslabená myseľ len nejasne videla vysvetlenie, o ktorom som dobre vedela že tam je. Pohľad mi padol na môj opasok, ktorý som mala vedľa seba aby mi nezavadzal. Upútala ma na ňom kožená kapsička.
No jasné!

Obraz sa mi rozdvojoval a celý sa triasol, takže bolo dosť náročné vybrať jednu z fľaštičiek. Jej obsah som do seba nešikovne naliala a oprela sa o drevo čakajúc, že to prejde. Celé sa to však ešte zhoršilo.
V hrdle ma škriabalo ako by som prehltla za hrsť piesku a dráždilo ma to ku kašľu. Nemala som žiadnu vodu, ktorá by tento nepríjemný pocit aspoň trocha zmiernila.
Kašeľ dráždil moje jedom napadnuté pľúca a tie robili stále plytšie a plytšie nádychy.

Keď som si myslela, že je už po mne, bolesť brucha i kolotoč v hlave začali ustupovať. Zo všetkého trápenia mi nakoniec ostala len stále viac opúchajúca noha a nepríjemný pocit v hrdle.

-------------------------------------------

Ahojte!

Omajgát 😱 20.kapitola 😍😂

Táto kapitola mi pripomína ako prežiť v divočine 😂😂
A vám?
Najviac ma však trápi, čo je s Nickom. No uvidíme 😇

-M-