Koruna Temnoty ✔

23.kapitola

Fantóm tieňa.

Stvorenie obývajúce tmavé a chladné miesta. Zväčša neškodné, kým ich niečo nevyruší.
Ich objavenie sa priradzuje približne o dvesto rokov neskôr, ako boli stvorení pôvodní príslušníci jednotlivých druhov.
Stvoril ich vraj upír, ktorý mal schopnosť manipulovať tieňmi. Táto schopnosť je u upírov ojedninelá, prevažne býva u démonov. Ide o schopnosť čiastočne ovládať tmu.

To znamená, že aj ja dokážem ovládať tiene. Keby som to vtedy len vedela.

Meno toho upíra nie je známe, podľa neznámych zdrojov sám seba označoval za takzvaného Fantóma, podľa ktorého sú stvorenia pomenované.

V ruke som pri tom stále zvierala ten zub. Vraj neškodní. Musel ich niekto proti nám poštvať. A ani sa nemusím pýtať kto to bol.

,,Na chvíľu si odskočím. Vrátim sa po teba." Adell len prikývla a vrátila sa ku čítaniu knihy.

Prišla som až k budove kde som si bola po techniku. Do zubu som si nechala vyvŕtať dierku a zavesila som si ho na retiazku ako talizman. A mám istotu, že to nie je falzifikát. Vrátila som sa po Adell, ktorá práve dočítala poslednú knihu.

,,Poď, najprv ti ukážem ostrov." v očiach jej zahorelo šťastím.

,,Toto je knižnica, v tom veľkom strome je Alexova pracovňa a všetky potrebné veci pre chod ostrova." a tak som ju previedla až sme skončili pri mori. Nohy som si zaborila do piesku a zhlboka sa nadýchla sviežeho vzduchu. Kútikom oka som zahliadla Adell, ako sa rozplýva nad tým nádherným pohľadom. Viem, ako veľmi chcela ísť k moru, no jej mama mala morskú chorobu a vždy ju nejak odbila. A ja som si myslela že morská choroba sa prejavuje len pri plavbe loďou.

,,Že sa tu pôjdeme niekedy okúpať?"

,,Že váhaš. No teraz je čas na prácu." jej oči však nestratili iskru radosti a bolo v nej vidno nedočkavosť. Peši sme prišli až k lesu na opačnej strane ostrova a cestou som jej ukazovala znova tie najdôležitejšie miesta. Keď sme boli od osady nedohľadne, sadla som si na zem a pokynula jej nech si sadne oproti.

,,Každý kto je v tejto dimenzii, má svoj vlastný meč. Bez ohľadu na to, či ovláda nejakú mágiu alebo nie. Ty ako démon ovládaš mágiu tmy, dokážeš hýbať predmetmi a premiestňovať sa. Tí z vyššej triedy ale dokážu oveľa viac. Vráťme sa ale k meču. Je to tvoja hlavná zbraň.
Len si ho predstav a sústreď sa. On sa ti zjaví v ruke." dala som jej aj ukážku.

,,Ten meč bol na tvojej posteli!"

,,Áno, to je on. Zjaví sa vždy keď to chcem. A nedá sa stratiť." nad tým sme sa museli pousmiať. Adell totiž všetko zabúdala. Domáce úlohy, kľúče v zámke, raz išla do školy bez tašky a dokonca ked išla od nás domov, zabudla vystúpiť z autobusu a došla až na konečnú, ktorá je niekoľko kilometrov od dediny kde býva. Proste alzheirmer. Ale že jej neprišlo divné, že cesta trvá tak dlho.

Zavrela oči a sústredila sa. Vyzerala uvoľnene a pokojne. Dala ruku pred seba a pomaly sa jej tam zhmotňoval meč. Keď bol takmer hotový, zmizol.

,,Nevadí. Už si to takmer mala."

Skúsila to znova a proces sa opakoval. Bolo fascinujúce sa na to dívať. Nakoniec sa jej v ruke zjavil meč so sivou rukoväťou a striebrolesklou čepeľou. Bol od toho môjho širší a kratší. Vyrobený na mieru. Zatlieskala som jej a postavila sa.

,,Bojovať ťa bude učiť niekto iný keďže ja som troska." zasmiala som sa.

,,A kto to bude?"

,,Neviem. Zistíš to zajtra. Na dnes stačilo."

,,Ovládaš živly?"

,,Áno, prečo sa pýtaš?"

,,Niečo mi predveď!" zahorelo jej v očiach ako malému dieťaťu a ja som sa len znova usmiala. Tak veľmi mi chýbala.
Okolo ruky sa mi ovíjal pramienok vody pripomínajúc hada. Hoc bola voda chladná, hruška moju ľadovú pokožku. Jemne mi prechádzala cez predlaktie a príjemne ma šteklila. Išla len tak pomaličky, nenáhlene, užívajúc si každú sekundu obdivu plnými dúškami. Na chvíľu som mala pocit, že aj tá voda je živá bytosť s pocitmi. V tomto momente však bola mojou súčasťou.
Zo zeme predo mnou vyrástla liána a voda z mojej ruky prekonala krátku vzdialenosť a už po nej tiekla dole.

Adell to všetko sledovala s otvorenými ústami. A to len začínam.
Keď bola voda kúsok nad zemou, zdvihol sa vietor a dal kvapky do pohybu. Liána sa medzi tým rozhorela, no oheň jej nijako neubližoval. Adrenalín sa preháňal mojimi žilami a aj mne robilo radosť dianie predo mnou. Išlo to celé tak prirodzene. Kým voda pôsobila kľudne, oheň sa divoko metal. Liána bola taktiež pokojná a vyrovnaná, ako celá príroda. Vietor bol však presným opakom. Nerozhodne menil smer pričom narúšal gravitáciu tým, že nechal kvapky len tak poletovať.

Čas na finále.

Vietor vyniesol kvapky nad naše hlavy a následne ustal. Kvapky padali k zemi, no dopadli už ako jemné snehové vločky. Dopadali aj na horiacu rastlinu, no netopili sa. A potom sa mi to vymklo z kontroly. Celá rastlina zamrzla a ľad sa po tráve šíril ďalej. Adell to sledovala naďalej so zatajeným dychom a nevedela, že tu už hrozí nebezpečenstvo. Okolo zväčšujúceho ľadu som utvorila ohnivý kruh ktorý sa postupne zmenšoval. Bolo to ako čakať na stret dvoch armád v boji. Oheň a ľad.
Lenže oba boli moje a tak ma ich súboj stál dosť síl. Našťastie som to zvládla.

Veľmi rýchlo som sa ale unavila a to nie je dobré. Je to veľké obmedzenie a uvedomujem si to. Adell nás premiestnila do nášho spoločného domčeka a ja som sa vybrala do sprchy, keďže na kúpeľ som nemala chuť.

Zhodila som zo seba oblečenie aj všetky obväzy a zavrela sa v sprchovacom kúte. Pustila si horúcu vodu a začala premýšľať. Sprcha je na to ako stvorená.

Niečo nám musí unikať. Stojíme stále na mieste. Spomenula som si na prízrak menom Madison a na to, čo mi povedala. Nebyť nej, trvalo by nám to všetko oveľa dlhšie. To mi pripomína že stále nemáme knihu bohov, ktorá by sa mi teraz naozaj zišla.

Je až na smiech ako sme odkázaní jeden na druhého bez toho, aby sme o tom vôbec vedeli.

-----------------------------------------

Ahojte!

Som znova oneskorená. Moja vina. V poslednej dobe nemám náladu na písanie a preto budú kapitoly vychádzať len raz týždenne s tým, že neviem ktorý deň to bude.

Budem sa snažiť si toho predpísať čo najviac aby som mohla vydávať tak ako doteraz. Nič nesľubujem, lebo napísať túto kapitolu mi trvalo viac než tri dni.

Blahoželám všetkým čo sa dočítali až sem.

-M-