Koruna Temnoty ✔

21.kapitola

Zo všetkého trápenia mi nakoniec ostala len stále viac opúchajúca noha a nepríjemný pocit v hrdle.

Nemala som však čas nazvyš. Slnko takmer zapadlo a ja stále nemám oheň.
Postavila som si z triesok malú kôpku a začala škrtať kameňmi. Zo začiatku mi to vôbec nešlo a niekoľko krát som bolestivo trafila moje prsty. Stále však išlo o čas a ja sa nemôžem vzdať. Myslela som pri tom na Nicka. Kôli nemu to všetko robím. Opäť som škrtla kameňmi a tentokrát to vyšlo. Iskra však bola primalá a tak sa triesok ani len nedotkla.

Opakovala som svoj pohyb dookola a dookola až kým som nemala prsty celé od krvi. Beznádej napĺňajúca moje vnútro ma však hnala ďalej. Nesmiem to vzdať. Sklamala by som tým mnohých a odsúdila svet do záhuby. Neviem, prečo na tak dôležitú úlohu vybrali práve mňa. 17-ročné, psychicky labilné dievča. Kým moje rovesníčky riešia chlapcov, vzťahy a čo si oblečú, ja mám problémy, ktoré by ťažko zvládal aj dospelý a vyrovnaný človek.  Ťarcha zodpovednosti je priveľká a jej váhu už nezvládam. Môj jediný oporný bod zmizol ani neviem kam.
Stačí sebaľútosti. Ja ho nájdem.

Vtedy od kameňov odskočila iskra dosť veľká na to, aby doletela ku trieskam. Začala som opatrne fúkať a tlejúce triesky začali pomaly horieť. Ani som sa nenazdala, a už bol malinký ohník jediným zdrojom svetla a tepla v tejto bezútešnej tme. Sadla som si čo najbližšie k nemu a rukami si trela nohy, aby som sa aspoň nejako zahriala. Pocitová teplota bola ešte nižšia ako som očakávala. Zamrznúť by som však nemala, veď je koniec Augusta. Aj keď, klimatické podmienky nie sú všade rovnaké. Moje vnútro však hriala radosť aj z tohoto malého ohníka. Dokonalý symbolický príklad, ako vnímajú ľudia tejto dimenzie mňa.
Musela som sa nad sebou pousmiať. Zniem ako nejaký mudrc, ktorý prežil svoj život v ťažkých podmienkach a teraz poučuje ostatných.

Do ohníka som pridala pár konárikov a zatvorila oči. Potrebujem aspoň trocha oddychu.
Pár krát som ešte prihodila do ohňa, kým som nadobro zaspala.

***

Zobudil ma chlad hladiaci moju skrehnutú kožu. Tipovala by som asi tak 10°C. Na také oblečenie je to primálo. Inštinktívne som natiahla ruku k ohňu, no žiadne teplo som necítila. Preľaknuto som otvorila oči a uvidela slabučko tlieť malý kúsok konárika. Všetko ostatné už bol len popol.

Ku konáriku som priložila ešte jeden a dúfala, že sa zapáli. Neodvážila som sa prikladať viac a ani fúkať. Nechcela som prísť o poslednú tlejúcu časť tepla ktoré mám. Bohovia sa ale zmilovali a priložený konárik začal horieť slabučkým plameňom.
Vyšla som z môjho úkrytu a nepríjemne ma striaslo zimou. Mesiac už nebol v strede, čo znamená že polnov už bola. Dúfajme. Pre istotu som sa ešte rozhliadla po okolí a zaliezla späť.

Bolo tu o čosi teplejšie. Do ohňa som priložila všetky zvyšné konáriky a na chvíľu si ešte zdriemla.

Keď som sa zobudila, stále bola tma. To už mi bola taká zima, že som nevedela ani zaspať. Do ohňa som teda hodila poslednú vec čo som mala. Látka z legín, ktorou som nemala obviazanú nohu. Posledný krát som si do nej utrela ruky a tvár neč poputovala do ohňa. Ten bol na chvíľu taký veľký, že som sa bála že sa od neho niečo chytí. Našťastie sa nič nestalo a moje telo sa príjemne zohrialo. Do východu slnka som si ešte trochu pospala.

Zahladila som za sebou stopy a pomalým tempom išla ďalej. V hlave som si vytvárala približný plán na ďalšiu noc. Najprv však musím nájsť jedlo a vodu. Naposledy som jedla včera na obed a pila u Mavis.
Ach Mavis. Bude sa o mňa báť keď zistí že sme sa s Nickom nevrátili.
Na ostrove asi nikomu nechýbame. Nezvestná skupina démonov a lovecký pár. Nad tým sa dajú privrieť oči, že Alex?
Ak toto prežijem tak ho za to nakopem. A ešte bude prídavok za tú utajenú misiu.

Meč som krivo zapichla do zeme a kôli tomu, keď som ne neho premiestnila váhu, neudržal to a spadla som na zem. Moja noha bola veľmi opuchnutá a oproti včerajšku chytala fialový nádych. Už na ňu nemôžem ani len stúpiť.
Skontrolovala som meč, či sa náhodou neohol. Hnedá, zaschnutá krv na ňom nechutne páchla. Zdvíhal sa mi z  toho žalúdok. Keby som v ňom niečo mala, určite by som zvracala. Jeho prázdnotu mi pripomínalo neustále škvŕkanie a bolesť hlavy spôsobená nedostatkom tekutín.
Síce ma to nemôže zabiť, oslabuje to moje telo a tým umožňuje rýchlejší účinok jedu. A napokon, stále je tu možnosť že odpadnem a to by bolo v tejto situácii veľmi nebezpečné.

Aj napriek neuveriteľnej bolesti som sa postavila a pokračovala ďalej. Za hodinu som prešla toľko, čo by som normálne dala za 10-15 minút. Hrozne ma to štvalo. Bola som však rada, že aspoň nestojím na jednom mieste.  Bude však sranda, keď idem zlým smerom. Moje otupené zmysly však nenamietali a tak som pokračovala.

Po pár hodinách chôdze už slnko divo pieklo a zužoval ma smäd a horúčava. Dopriala som si ďalšiu fľaštičku Parem prodest a snažila sa držať v tieni. Nebolo to jednoduché ale zatiaľ to zvládam. Najviac ma sužovali myšlienky patriace Nickovi. Stále mám nádej, že žije. Rovnako silno sa nenávidím za to, že nemôžem použiť krídla. Ak by som upútala pozornosť, nevedela by som sa ani ubrániť.

Jemný teplý vietor mi postrapatil vlasy. Vďaka sluchu som začula v diali nejaké zvuky. Zastala som a započúvala sa. Nedokázala som rozoznať hlasy ani slová. Len dunenie a šušťanie krokov. Dotyčný nie je sám. Usudzujem, že sú aspoň piati. Nachvíľu vo mne svitla nádej na záchranu lovcami z ostrova. Potom ale pominula. Lovci chodia v pároch.

Pud sebazáchovy mi radil pokračovať ďalej. Adrenalín nadopoval moje telo a boleť už nebola taká neznesiteľná. Hlasy sa však približovali a dokázala som rozoznať nejaké vety ako
Niekto tu bol.
Nie je ďaleko.
Išiel tadiaľto.

Moje obavy dosiahli vrchol, keď som za sebou začula

,,Tam niekto je!"

V hrdle mi navrela hrča a srdce mi splašene začalo biť. Snažila som sa ísť čo najrýchlejšie a strach mi zatienil zdravý úsudok.

Bohovia stojte pri mne.