Koruna Temnoty ✔

41.kapitola

,,Som jednou z nich. Som monštrum, mami." z očí plných bolesti mi ušla slza.

,,Toto vôbec ale vôbec nie je vtipné Lotta! Stačilo, ideme!" zavelil otec a vytrhol mame záves z rúk s cieľom o niečo ho priviazať.

Mierne som naklonila hlavu doprava a záves z otcových rúk sa vzniesol do vzduchu. Obaja sa na mňa pozreli s jasne vpísaným strachom v očiach. Moje démonické oči opäť nabrali svoju modrú farbu a záves s tichým šuchnutím dopadol na zem.

,,Necháte ma to konečne vysvetliť?" obaja mi v akomsi omámení prikývli a tak som im v rýchlosti povedala o tom, ako som sa dostala do tohto sveta, o temných sestrách, pobyte v ničote a v sídle bohov. Vynechala som však to, že som otrávená. Už aj tak toho na nich bolo dosť. Pravdupovediac aj na mňa. Nickovi som poslala myšlienku aby za mnou prišiel. Dúfam, že vie kde je izba mojich rodičov, lebo ja som úplne stratená. On však nie, čo sa mi potvrdilo zaklopaním na dvere.

,,To je pre mňa." predbehla som mamu na ceste k dverám.

,,Počkajte tu na mňa, kľudne si napíšte zoznam otázok ak chcete a potom vám na nich odpoviem alebo robte čo chcete, ale hlavne nesnažte sa utiecť." dohovárala som im ako deťom.

Za dverami bolo počuť smiech. Nick sa opieral o stenu a držal sa za brucho. Od smiechu sa triasol ako keby mal záchvat a bol celý červený.

,,Je tu niečo smiešne?" spýtala som sa naoko vážne, no pri pohľade na neho som mala chuť sa smiať.

,,Nič nič mami." zaškeril sa a prišiel ku mne. Opäť som mohla cítiť jeho výnimočnú vôňu. Jeho blízkosť mi spôsobovala motýle v bruchu a cítila som sa opäť ako zamilovaná pubertiačka, ktorou som vlastne aj bola.
Bez váhania som ho objala a vychutnávala si jeho prítomnosť naplno.

,,No čo si mi chcela povedať?" opýtal sa ma keď som sa konečne odtiahla.

,,Kniha bohov je niekde tu. Môže ma vyliečiť." oči sa mu rozžiarili rovnako ako mne.

,,Myslím že viem o niekom, kto by mohol vedieť kde sa nachádza." len som prikývla a nasledovala Nicka po chodbách tohto bludiska.

Po chvíli som začula na chodbe hlasy. Oba patrili mužom, no iba jeden mi bol povedomý. Aj tak som ale nevedela určiť o koho ide.
Za rohom sa rozprával ten cudzinec s jedným lovcom. Som si istá, že som na ostrove videla minimálne raz. No meno som si nemohla ani len tipnúť, čo vo mne opäť vyvolalo pocit, že na ostrov lovcov nepatrím.

Lovec si s tým mužom priateľsky podal ruku, ako by boli priatelia. To ma prekvapilo asi najviac. Veď uniesol všetkých čo sú tu. Nickov únos som videla priamo pred očami. Len aby ten muž niečo nechystal.

Otočil sa ku nám. Zrejme nás počul prichádzať, lebo je pravda, že sme neboli najtichší. Široko sa usmial a odhalil tak rady zubov, ktoré v kombinácii s jeho čokoládovou pleťou vyzerali úplne bielo.

,,Čakal som že prídeš."

,,Takže asi viete čo chcem." nenechala som sa oklamať jeho úsmevom, pod ktorým mohla byť ukrytá jeho krutá tvár.

,,Nie tu." naznačil nech ho nasledujeme a nedal nám ani možnosť odporovať. Už ma nebaví chodiť tu hore dole. Úplne ma to irituje.

Našťastie sme išli len krátko a dostali sme sa do malej knižnice. Ak naozaj nechal knihu bohov len tak na očiach medzi ostatnými tak je naozaj blázon.

,,Niečo za niečo." povedal hneď ako Nick za nami zavrel dvere. Postavil sa na špičky a z vrchnej police vytiahol mne známu knihu. Takže áno, je blázon.

,,Nemôžem uveriť, že ste ju mali tu len tak položenú." vyslovil Nick moju myšlienku skôr ako ja. Cudzinec sa však len usmial. Opäť.

,,Všetci by hľadali čo najtajnejší úkryt, no na bežné miesta sa pozrie naozaj len málokto. Okrem toho sa na hrad nedostane nikto." mal pravdu. No na to nemáme čas.

,,Čo chcete za tú knihu?" nastal čas na vyjednávanie. Nemala som ani potuchy, čo by za to mohol chcieť, no tú knihu potrebujem za každú cenu.

,,Chcem kráľovstvo. Toto kráľovstvo." s Nickom sme sa na seba nechápavo pozreli.

,,Ako vnuk zlatého kráľa chcem, aby sa jeho ríša vrátila na mapu k ostatným." vysvetlil nám to. Čakala som že bude chcieť oveľa viac, aj keď byť kráľom nie je málo.

,,Nemožné. Zlatý kráľ žil príliš dávno na to, aby ste boli jeho vnuk. Možno tak pra pra pra vnuk." reagoval okamžite Nick, ktorému tento podstatný detail neunikol. Ten muž sa opäť len usmial. Čo s tým má?

,,Chlapče, ako dlho si tu?"

,,Necelé dva dni?" odpovedal s jasnou otázkou v hlase Nick. Nemožné.

,,Bol si preč minimálne týždeň." povedala som zhrozene.

,,Tento hrad má svoj vlastný čas. Ak nás vrátite na mapu, bude rovnaký ako všade inde." pokračoval vo vysvetľovaní muž. Ja som v tom nevidela žiadny problém, teda okrem toho, že neviem ako opäť sprístupniť tento svet.

,,Ja som za ale na obnovenie tohto sveta budem potrebovať súhlas a pomoc rady. Sama ho vrátiť nedokážem." mužovi opadol úsmev z tváre.

,,V tom prípade tu na teba tá kniha počká." vyhlásil neoblomne.

,,To nemôžete!" zvolala som až príliš zúfalo.

,,Mŕtva vám veľmi nepomôže." zmenil taktiku Nick. Teraz sa nechápavo tváril muž pred nami. Mohla by som sa ho konečne opýtať na meno.

,,Je nesmrteľná." oponoval muž.

,,Keď ste zabili moju kamarátku otráveným mečom, na mňa ten jed mal opačný účinok." dobre vedel o čom hovoríme, no aj tak sa hral na hlúpeho.

,,To som nebol ja." povedal pokojne a úplne ma tým vytočil.

,,Ale bol, neoklamete ma!" aj posledné kúsky sebaovládania ma pomaly opúšťali. Tento chlap snáď nie je pravda.

,,Hovorím ti opäť, to som nebol ja."

,,A čo tie únosy?" zapojil sa aj Nick.

,,Áno, tie zmiznutia sú moja práca. Potreboval som vašu pozornosť. Inak to nešlo." rozprával o tom ako o svojich raňajkách alebo o počasí za oknom.

,,A čo mi teda poviete o Madison Price a jej rodine?! To nebol únos, to bola vražda!" vzal život niekoľkým ľuďom a aj tak sa tu usmieva a dokazuje svoju nevinu.

,,To bola nehoda."

-----------------------------------------

Ahojte!

Toto je druhá kapitola za tento týždeň, mám pravdu?
Som na seba hrdá, že sa mi ju podarilo vydať tak skoro. Konečne som sa dostala do náklady, keď viem písať takže som rada využijem to naplno.

Ako vždy ma zaujíma váš názor. Môžete ho napísať do komentára aj so všetkým, čo by ste mi chceli povedať.

A nakoniec vám ďakujem za prekročenie 15K videní.

-M-