Koruna Temnoty ✔

14.kapitola

Ale aspoň viem, na čo ten rituál je.

Rozhodla som sa oddýchnuť si. Vyčerpalo ma to, aj keď sa to ani nepodarilo.
Ležala som a moja hlava sa rozhodla pripomenúť mi každú chybu, ktorú som urobila.
Nemohla som sa na to pozerať. Bola som tak naivná.

Ako keby si teraz nebola.

Ďakujem, naozaj ďakujem podvedomie.

Nemáš za čo.

Som blázon. Rozprávam sa sama so sebou.

To si.

Prestaň!

Na toto nemám nervy. Vyšla som z domčeka a nakráčala priamo do ošetrovne. Kašľala som na to, že kôli jedu budem slabnúť. Kašľala som na to, že by som sa mala šetriť. Vypustila som zo seba časť energie a nechala ju prúdiť ošetrovňou. Myslela som pri tom na Adell. A podarilo sa. Kračala som ošetrovňou nasledujúc energiu do jednej z malých lôžkových izieb.

Bolo by jednoduchšie sa niekoho opýtať, ale to by som mala pocit, že som na nich závislá.

Vošla som do jednej z mnohých izieb tejto nízkej budovy. Pri okne stála posteľ, ktorá bola po celej šírke izby. Jedno malé okno a stroj na meranie životných funkcií. Jedna stolička a miestnosť je zrazu plná.
Pretočila som nad tým očami a zavrela za sebou dvere. Pomaly som došla k posteli a bola vďačná aj za stoličku. Moje nohy tento pohľad totiž nezvládli.
Jej koža rovnako biela ako moja. Čiže mŕtvolná biela. Na rukách i krku takmer čierne žily. Reakcia na jed. A to ju ten neznámy, rovnako ako mňa aj prebodol.
Chytila som ju za tú ľadovú skrehnutú ruku a mierne ju stlačila. Z očí mi ušla slza výčitky, nasledovaná niekoľkými ďalšími.

,,Pre Boha. Adell. Odpusť mi. J-je to všetko moja vina. Ke-keby si sa so mnou nebavila, mo-mohla si žiť. Aj t-tvoja rodina. O-od-odpusť mi." dusila som sa plačom a vzlyky mi bránili v pravidelnom dýchaní. A tu mi v hlave vznikol nápad.

Oboma rukami som chytila jej a začala sa sústrediť. Svoju energiu som smerovala tak, aby mala čo najlepší účinok. Ak by som ju chcela vyliečiť, jej telo by dlhšie bojovalo s jedom. Tak som jej dodala životnú energiu a trocha tmy. Démoni sú totiž temné stvorenia.
Čierne žily sa postupne strácali a jej pokožka naberala démonský odtieň. Ďalej som už ale pokračovať nemohla. Vyčerpanie z rituálu sa prejavilo naplno a z posledných síl som sa premiestnila do domčeka. Tam som sa zrútila na zem a odovzdala sa bolesti.

Kŕče zvierali celé moje telo a každý sval horel tým najväčším ohňom. V hlave sa usadil stále stupňujúci sa tlak a oči sa mi zahmlievali. Znova prebudená bolesť zo zranenia sa doslova strácala v mojich mukách.

Pľúca mi zovreli neviditeľné ruky a drtili ich vo svojom zovretí. Hoc som nesmrteľná, toto je daň a tá ma zabiť môže.
Ležala som na zemi a šklbla sebou pri každom nepodarenom nádychu.
Ako vykúpenie z toho všetkého prišlo bezvedomie.

***

Niečo mi vháňalo do pľúc kyslík a tak som mala o starosť menej. Zakaždým, keď som sa pokúsila nadýchnuť sama, začali ma celé pľúca neskutočne páliť a samozrejme, nádych sa nepodaril.
Z ťažkosťami som otvorila oči a uvidela Nicka, ktorý zamyslene hľadel von oknom. Pri pohľade na jeho tvár mi došla nemilá skutočnosť.
Odcudzili sme sa jeden druhému.

Vždy to bolo len o spolupráci na misiách a odkedy som sa vrátila, nemali sme žiadne normálne rozhovory na inú tému ako to, čo sa tu deje. Nemáme sa o čom rozprávať. Už si nie sme blízky ako kedysi. To isté platí aj o Mavis a Clave. Kladiem svoj osobný život za povinnosť všetkých chrániť a všetko vyriešiť.
A tým ich strácam.
Osvietilo ma až teraz, keď mi naozaj ide o život. Prečo to tak chodí? Uvedomíte si chybu až keď je neskoro.

Nick odtrhol pohľad od scenérie za oknom a konečne sa pozrel na mňa.

,,Ako dlho som bola mimo?"

,,Hodinu a pol. Mala si záchvat a jed medzi tým napadol tvoje pľúca."

,,Ako si vedel že mám záchvat?" len sa usmial a ukázal mi znamenie dhamana.
Samozrejme. Zabudla som. Cíti to čo ja. To znamená, že vie aj to, čo sa mi pred chvíľou preháňalo hlavou a vie aj že som bola za Adell.

,,Samozrejme že to viem! Uvedom si jednu vec. Celý svet je na tebe opäť zavyslý. Už nerob také sebecké rozhodnutia! Ak by zomrela ona, svet by neskončil nikomu, lebo nikoho nemá! Keby si zomrela ty, svet by sa skončil pre všetkých, ktorý v teba verili! A neskôr by sa svet skončil naozaj a pre všetkých a bez výnimky!"

Práve mi do očí vykričal pravdu. Z tváre som si stiahla kyslíkovú masku a odmietla aj jeho pomoc pri posadení sa. Má pravdu. Čo som si myslela? Cítila som sa tak dôležito, ale robila úplné hlúposti. Myseľ som si zablokovala rovnako, ako ju má zablokovanú aj on. Teraz v nej už nebude listovať ako v otvorenej knihe.

,,Ďakujem, že si mi otvoil oči." povedala som úplne bez emócií, čo ma naozaj prekvapilo.

,,Lottie prepáč. Nemal som kričať." zastavila som ho zdvihnutím ruky. Našťastie som mala stále na sebe to isté oblečenie, a tak som sa mohla postaviť a odkráčať z izby.

Na izbe som zastihla nejakého doktora.

,,Lotta, vidím že si hore. Poď za mnou."

Nasledovala som ho do skladu. Z jednej poličky mi podal rovnakú zelenkavú tekutinu, akú som vypila keď sme zistili otravu. A bolo to ono. Extrakt parem prodest.
Nepríjemná chuť mi znova zovrela hrdlo, ale už som nekašľala.

,,Máme už len jednu."

,,Dnes ju ešte pôjdem pohľadať."

,,Je to nemožné. Už ju niekoľko hodín hľadajú desiatky dobrovoľníkov. Jediné, čo sa stalo sú otravy. Prijali sme tucet otrávených démonov."

,,Otrávenýh?"

,,U smrteľných sa to prejaví okamžitou smrťou. U nesmrteľných ako nejaká silná viróza."

,,Aha." to bolo všetko čo som zo seba dostala. Nevedela som, ako zareagovať.

,,Zrušte hľadanie tej prekliatej byliny skôr, než sa otrávi nieko ďalší."

,,Ale..."

,,Mám riešenie."

Viac už nenamietal a v sprievode Nicka sme sa premiestnili do môjho domčeka. Dobre no. Nick nás premiestnil.

Vytiahla som papier s rituálom a podala ho Nickovi. Pozorne som pri tom sledovala jeho výraz. Nepohol však ani brvou.

---------------------------------------

Ahojte!

Lotta konečne otvorila oči a uvidela vzťah medzi ňou a Nickom taký, aký je.
Aké riešenie má?

Každý 💬a⭐ma poteší.

-M-