Life is death (Život je smrť) (SK)

1. kapitola

,,Máte všetko?“ spýtala sa nás tichým hlasom mama, keď sme už sedeli v aute a pozerali sme do neznáma a rozmýšľali nad samými hovadinami, len aby sme nemuseli myslieť na túto situáciu, v ktorej sme sa práve ocitli.

Ako odpoveď som jej dala otrávené pokrčenie plecami a moja sestra radšej ani nereagovala, čo má vo zvyku. Otec nám mával akoby mu brali kus zo srdca, čo je teoreticky pravda. Zrejme má čo robiť aby udržal slzy, ale stále má na tvári úsmev, ktorý jasne hovorí Bude to dobré, ale ja tomu proste neverím. Viem ako to chodí!

Áno, je to tak... Sťahujeme sa. Len my tri. A prečo? Tú otázku si sama dookola opakujem a neviem nájsť odpoveď, ale myslím, mám pocit, že to kvôli tomu ako bol otec málo kedy doma. Stále pracoval dosť ďaleko od domova. Do práce chodil na týždňovky, my sme ho vídali len cez víkendy. Mne to nevadilo, lebo, keď prišiel domov tak sme chodili na turistiku, bicyklovať, na prechádzky, hrali sme spoločenské hry a čo bolo na tom najlepšie? To, že, keď prišiel, tak som si vážila každučký okamih v jeho prítomnosti. Páčil sa mi jeho smiech, ktorý pripomínal skôr hlasný výdych. Bola s ním sranda a tie okamihy sa stali súčasťou môjho života. Boli pre mňa dôležité.

Lenže mame to žralo nervy od začiatku, ale trpela po tichu, za čo som jej svojím spôsobom vďačná. Ale jedného dňa pretiekol pohár.

Jeden týždeň mal otec voľno, lenže na ďalší deň oznámil mame, že zajtra musí odísť. Keď sme sa vrátili zo školy, mama mala zbalené kufre a dala nám na výber. Buď pôjdeme s ňou alebo zostaneme v Nashville s otcom.

Toto bolo najťažšie rozhodnutie aké som kedy musela urobiť. A preto som si v hlave spísala výhody a nevýhody: Kedy som zostala s otcom bola by som buď často sama alebo by prestal pracovať, aby sa mi venoval a nemali by sme peniaze. Kedy som zostala s mamou boli by sme neviem kde a bola by som ďaleko od rodiny a priateľov. Keď som bola mladšia a uvažovala som nad vecami ako je rozvod, tak som si odprisahala, že keď podá žiadosť o rozvod mama z dôvodu, že ju otec dajme tomu podviedol tak pôjdem s mamou, lebo za to mohol otec, ale keď o rozvod požiada otec, lebo ho mama podviedla, tak zostanem s otcom, lebo za to mohla mama. Lenže realita je trošku náročnejšia.

Napokon som sa predsa len rozhodla pre mamu, lebo aspoň budem vedieť kde idú a otec bude cestovať za prácou, tak možno dostane prácu, tam kam sa práve chystáme. Zvykla som si na rozhovory s otcom cez telefón, takže to nebude nič neznáme, ale bude mi chýbať tak ako vždy, keď nebol pri mne.

Keď som si hodila kufre znechutene do auta, rozbehla som sa k otcovi a silno som ho objala ako malé dieťa. Stáli sme tam v objatí až kým mama nezatrúbila

spoza volantu. Mali by sme už ísť! hovoril mi jej pohľad. Tak som naposledy objala ocka a vtisla mu na jeho strnisko bozk. Dôvod prečo ma mama tak náhlila do auta bol očividne ten, že ako nás videla v tom objatí plnom lásky a zároveň bolesti, asi by sa rozplakala aj ona kedy to neprerušila.

Sadla som si na zadné sedadlo auta a rozvalila som sa tam ako prežratá ropucha. Vtedy sa mama otočila a vyslovila tú otázku Máte všetko? Jasné že nie, nemáme otca!

Naštartovala a pohli sme sa po príjazdovej ceste. Cez otvorené okno som počula otcov hlas: ,,Ahojte, dievčatá. Ozvite sa!“ zakričal láskyplne a mňa pichlo pri srdci. Neviem si predstaviť, čo to urobilo s mamou. Zamávala som mu a keď sme ho stratili z dohľadu, tak som si otvorila okno dokorán, a mama, ktorej to prekáža, tentoraz mlčala.

Vlasy mi viali na všetky možné strany , jemný jarný vánok mi nežne hladil tvár a aj keď bol počas jazdy dosť prudký a mala som pocit, že mi ide vytlačiť oči z jamiek, mala som ich stále otvorené zo strachu, že keby som si čo i len žmurkla stalo by sa niečo zlé, nepredvídané... Slzy, ktoré mi stekali čoraz prudšie začali chladnúť, mrznúť a z toho dôvodu som okno zatvorila...