Life is death (Život je smrť) (SK)

4. kapitola

Cesta tam mi pripadala neobvykle dlhá a navyše mi z tej zimy behal mráz po chrbte.

Prekvapilo ma, že Jasa vôbec netriaslo. Ruky mal zasunuté vo vreckách džínsov a krátke rukávy a vykračoval si ako by bolo plus dvadsať stupňov.

Nakoľko bol začiatok jari, vonku bolo chladno. Teda, vietor bol nadmieru chladný.

Dlhú chvíľu vládlo hrobové ticho, až kým som sa zas a znovu nestrápnila.

Urobila som piruetu, okolie mi zmizlo pred očami a ja som sa zaborila nosom do nerozpusteného snehu. Deti neďaleko nás sa začali rehotať a bolo ich určite počuť na kilometre ďaleko. Ja som len zúfalo zavrčala do snehu.

Nechápem to! V poslednej dobe som absolútne nemožná. Kade chodím, tade padám. V Nashville to bolo iné, dokonca mi aj závideli chôdzu, ale keby ma videli teraz, tak sa asi pocikajú od smiechu. Všetko to začalo, keď sme sa odsťahovali. Možno som prekliata?! Ako Malá morská panna, ktorá tiež nemohla pre plutvu opustiť oceán, a keď sa jej to podarilo, tak ju chcela nejaká čarodejnica zabiť, alebo tak voľajako. Nemôžem opustiť rodné mesto inak zo mňa bude troska. Alebo miestny šašo?!

Z uvažovania nad nešťastím ma vytrhol Jas.

,,Nič si z nich nerob! Sú to deti.“ pomohol mi postaviť sa a oprášil mi čiastočky snehu z vlasov, kým ja som si oprášila hruď a kolená.

,,Veď ja viem. Ale prečo sa takéto... pohromy stávajú práve mne? A to len od kedy sme prišli sem. Čo som spravila tomuto mestu, že ma tu nechce? Veď som normálna, nie? Až na tie pády a z tých sa čo chvíľa zrútim. Mala by som sa odsťahovať. Odídem zajtra. Alebo, nie, lepšie, zabijem sa. Prečo mám žiť?! A pre koho? Otec sa trápi, mama mi všetko vyčíta, sestra ma preklína už len preto, že som. Načo som tu? Hovorí sa, že každý život má nejaký zmysle, len stačí prísť nato aký. A čo ja?! Aký je zmysle toho môjho? Som úplne vyčerpaná z hľadania šťastia. Prečo sa hneď nezabiť a byť šťastný na druhom svete?! Je na tom niečo zlé? Ja...“ ani neviem ako, padla som mu na rameno a slzy tečúce po mojom líci mu v pravidelných intervaloch kvapkali na bledomodré tričko a zanechávali tam mokré stopy. Zhlboka som si vzdychla. Nevládala som sa ani nadýchnuť.

Takto nepretržite som naposledy hovorila, keď som sa dozvedela, že ma priateľ podvádza a dávala som mu hodinu kopačky.

Keď som nabrala dostatok síl, chcela som v tomto záchvate pokračovať. A keď som sa chystala odtiahnuť, Jas ma objal ešte pevnejšie.

,,Pozri, ja viem ako sa cítiš. A nie, nemaj strach, toto mesto proti tebe nená určite nič. To len máš zlé dni, si vyčerpaná, unavená a hlavne nervózna z nového prostredia. Bojíš sa, že sa strápniš a chceš si silou-mocou udržať výzor populárneho dievčaťa z iného mesta. Lenže čím viac sa na to sústredíš, tým viac sa to kazí. Buď sama sebou. A načo sa zabíjať? Život aj tak raz skončí a ty si toho ešte veľa nezažila. Tvoj otec by bol rád, keby si ho šla pozrieť alebo mu napísala. Mama ti nič nevyčíta, to len máš zlý pocit z toho, že opustila tvojho otca. Zo sestry si nič nerob. Áno, hádate sa, bijete, škriepite, ale, ktorí súrodenci nie?! Ale máte sa navzájom radi, len sa hanbíte preukázať svoje city. Napadlo ti, že zmyslom tvojho života by mohlo byť to, aby si spravila ostatných vôkol seba šťastnými a po čase by to naplnilo aj teba?! Načo sa trápiť zbytočným hľadaním šťastia? Čo tak počkať, kedy si nájde ono teba?! Keď sa tak aj nestane, čo na to záleží, aspoň v to veríš. Z kade si nabrala, že na druhom svete to bude o čo to lepšie ako tu? Čo ak budeš na druhom svete taká, aká odídeš z prvého?! Ibaže na tom druhom sa už tvoje rozhodnutia ani správanie zmeniť nedajú. A tiež sa hovorí: Keď chceš mať niečo, čo si nikdy nemal, musíš spraviť niečo, čo si nikdy nespravil. To je presný opak toho čo si vravela ty. Keď chceš byť šťastná, sprav niečo, čo ťa takou urobí.“ odpovedal mi na každučkú jednú rečnícku otázku. Tie si už ani ja nepamätám.