Life is death (Život je smrť) (SK)

2. kapitola

Keď vchádzame do mesta, mama ma nežne pobúcha po pleci. Keďže ako vždy na to nereagujem, a tak sa Kelly ku mne nakloní a zvreskne mi do ucha ako ranená opica. Vyskočím tak prudko až si udriem hlavu o strechu auta. Od bolesti sa chytím za hlavu, čo Kelly ešte viac rozosmeje.

Keď sa z jej útoku z pamätám, vrhnem na ňu nenávistný pohľad, na čo ona reaguje výrazom Čo na mňa pozeráš? Ja som to nebola! Nie ona to určite nebola, bola to mama. Keď som jej za to chcela vynadať, mama ma poprosila pohľadom, aby som jej dala pokoj, a zároveň ukázala hlavou na cestu pred nami.

Práve sme dorazili do Detroitu.

Detroit ležal v údolí, takže sa nachádza viac-menej v tieni. Príroda bola okúzľujúco krásna, cesty rovné, v pozadí sa rozprestieralo minimum stepov, i keď obďaleč sa týčili vrcholce hôr, pod ktorými sa rozprestieralo jazero modré ako miestna obloha. Pod horami sa tiahlo, na prvý pohľad malé, mesto. Mesto, ktoré je od dnes naším novým domovom.

Ako sme sa približovali, tak som rozpoznávala budovy. Na ľavej strane prevládali paneláky a na pravej domy.

Hneď ako sme minuli uvítaciu tabuľu s nápisom Vitajte v Detroite, mama po dlhom čase, čo je zrejme dôvod, prečo to znelo tak chrapľavo, prehovorila:,,Vitajte v novom bydlisku.“

Nebola som z toho zrovna nadšená, ale čo som mala robiť. A tak som len mlčky sedela na prednom sedadle auta a kochala som sa peknou prírodou.

Toto mesto na mňa pôsobilo akosi známo, akoby som tu už niekedy bola, ale na nič také sa nepamätám. Pocit, ktorý sa vôbec nepáči je ten, že sa tu cítim ako doma. A to sme len prišli.

Pri vstupe do centra mesta sme hneď zamierili k príliš osvetlenému hotelu Hilton Garden Inn. Hotel bol na také malé mesto veľký a vysoký. Zrejme sem chodí veľa turistov. Hilton vyzerá udržiavane, čisto, čo ma prekvapuje. Má približne šesť poschodí a okien v rade okolo päť. Má červenú, tehlovú farbu. Cez presklenné vstupné dvojkrídlové dvere, nad ktorými je strieška, preniká na ulicu slabý lúč svetla.

Po zaparkovaní vojdeme do obrovskej haly. Do nosa mi udrie kvetinová sladká, ale za to ostrá vôňa. Všade kam mi oko dovidí, sú totiž rôzne kytice kvetov z: ľalii, levanduli, fialiek, gerbery, slnečníc, protei, frézii a mojich obľúbených krvavo červených ruží. Všetko dokonalo zladené.

Kelly sa zľakne dlhých bielych svetiel v tvare vajca a ja sa pobavene uškľabím. Mama zamieri priamo na recepciu, kde stojí malá, útla, krátkovlasá blondínka, ktorá si nás zvedavým, priateľským pohľadom prezerá.

,,Dobrý večer, vitajte v hoteli Hilton Garden Inn. Pomôžem vám?“ privíta nás unaveným, piskľavým hlasom. Evidentne už zaspávala, keďže hodiny za ňou odbijú o dvadsaťtri minút polnoc. To len blázni ako my môžu prísť v takomto čase do hotela.

,,Dobrý večer. Chceli by sme sa ubytovať.“ požiada mama a snaží sa pôsobiť sviežo.

Recepčná, Siera, nadvihne špicaté obočie: ,,A na koľko nocí?“

,,Zatiaľ na dve. A dalo by sa to pri zmene udalostí predlížiť?“

,,Ale samozrejme. Môže byť izba na štvrtom poschodí?“ nakukne na obrazovku počítača. ,,Izba číslo štyridsaťdva? A stačí jedna?“ takmer neviditeľne si zívne.

,,To by bolo skvelé.“ odvetí mama už netrpezlivo, načo Siera rýchlejšie píše informácie z maminho občianského preukazu.

,,Nech sa páči“ podá mame preukaz aj s kľúčom od izby. ,,Prajeme pekný pobyt.“ zaželala nám a okamžite ako sa otočíme, mieriac k výťahu, sa zvalí na kancelársku stoličku a pravdepodobne zaspí. Mama si odfrkne.