Prešla do svojej obrovskej kúpeľne a na tvár si naniesla make-up spolu s ostatnými šminkami. Ľudia jej vravievali, že tak vyzerá staršie a to ona chcela. Chcela byť staršia. Rada by si ovládala svoj vlastný život a rada by robila to, po čom sama túži. Myslela si, že keď bude staršia, jej problémy zmiznú. Dokázala hodiny ležať a len tak v tichosti premýšľať. Nemala zdravý pohľad na svet, predsa svet v ktorom žije ona sama je skazený, podobne ako jej myšlienky. Dnes bola posledný krát v tomto mesiaci v práci. Jej práca ju veľmi bavila, ale zároveň bola veľmi náročná. Vždy prišla domov vyčerpaná a hneď zaľahla do postele, no dnes to tak nebolo. Sadla si na kraj svojej postele. Svoj zrak upierala na krabicu nových párov topánok. Tie topánky má už celú večnosť, no nikdy nebola príležitosť na to, aby si ich mohla vziať. Možno dnes. Dnes by jej skvelo ladili ku novému kabátu. Vonku už bolo chladno a ona doma nemala nič iné, ako samé sandálky a topánky s vysokými opätkami. Normálny človek by sa v nich už určite zabil. Siara bola, ale už veľmi skúsená a chodiť v nich vedela perfektne. Otvorila krabicu a nasala do seba vôňu nových topánok. Po dlhých mesiacoch si ich konečne natiahla na nohu. Bola hrdá, že sa vtedy rozhodla pre tie kožené tenisky a nie pre lodičky s tigrovaným vzorom. Siara sa snažila neriešiť maličkosti a zaoberať sa nepotrebnými vecami ale milovala, keď jej oblečenie ladilo. Milovala módu a milovala vytvárať nové veci. Zároveň milovala pomáhať druhým, no nikdy nedokázala pomôcť sebe. Vždy mala úsmev na tvári a vypočula si každého priateľa, ba dokonca aj nepriateľa. Podala mu pomocnú ruku a veľakrát sa spálila ale nevedela si pomôcť. Vždy ju ale veľmi trápilo, že jej nikto nerozumie. Ľudia jej v tichosti závideli život, ktorý v skutočnosti neviedla. Po nociach, zakrytá pod dekou, túlila sa ku svojmu plyšovému medveďovi, ktorý počúval jej dlhé náreky a v druhej ruke držala tabletky, ktoré jej pomáhali dostať sa z toho utrpenia. Hlava jej vždy trešťala a srdce bilo ako o závod. Nohy si necítila, svet sa jej točil a všetko okolo sa zdalo byť ako tá najhoršia nočná mora. Strach ju často pripútal k posteli a stres ju pripravoval o nádychy. Myslela priveľa. Myslela viac, ako chcela a to ju väčšmi ničilo. Myslieť na smrť nechcela, no naozaj mala každý deň ten pocit, že odíde. Nechcela žiť v klamstvách. Vždy keď na ňu prišiel jeden z panických záchvatov pred masou ľudí, mysleli si, že je to len jeden z horších dní a tak jej dávali falošné nádeje, že všetko sa zmení. Vždy chcela tomu veriť. Niekedy to bolo naozaj lepšie, ale ešte nikdy to neprešlo úplne. Slzy, ktoré jej každú noc premáčali vankúš už nezastavovala, ale nechala voľne padať. Chcela im, nechať priestor vyjadriť sa. Aby si zažili tých pár sekúnd života a cítili, čím si prechádza. Dala im možnosť padnúť do večnej priepasti tak ako ona. Najviac, ale Siara milovala skoré rána. Bola zraniteľná, úprimná sama k sebe a vlastne bola skutočná. Mučila sa za bieleho dňa, hľadala vo svojej hlave správne myšlienky ale problém bol, že tie zlé si chodili, kedy chceli. Porozumenie hľadala často v alkohole, ba dokonca v tabletkách, ktoré neboli dobré pre jej telo ani myseľ. Keď bola Siara pripravená, zamkla dom a odišla. Vybrala sa na, pre ňu, veľmi známe miesto. Najskôr sa rozhliadla na ulici, či je všetko v poriadku, zhlboka dýchala, utekala, ba priam sa plazila hore kopcom. Dostala sa na svoje obľúbené miesto, na kopec, z ktorého je vidno celé mesto. Vytiahla krabičku cigariet a jednu si zapálila. Už ani nevedela prečo to robí. Pomyslela si, že asi už len zo zvyku. Cigarety jej kedysi pomáhali s problémami, alebo si to aspoň myslela, ale teraz, teraz ju pripravujú o čisté nádychy. Keď dofajčila, odhodila ohorok cigarety na zem a odpľula si. Posedela si na chladnej zemi ešte hodnú chvíľu, vyfajčila aj posledné kusy cigariet, ktoré sa nachádzali v jej krabičke, pozrela sa na ruku, ktorá jej pripomínala jej večný boj a opustila svoje miesto. Po chvíli chodenia sa ocitla v hustom lese. Húkanie sov sa odrážalo v jej ušiach ako ozvena, praskanie konárov, po ktorých chodila jej naháňal zimomriavky po celom tele, hmla sa valila na ňu z každej strany a pochmúrna atmosféra všade okolo jej dodávala odvahu. Dostala sa na miesto, ktoré tu na ňu už celú večnosť čakalo. Spomenula si, ako celé noci hľadala svoje miesto na zemi, nechcela byť už viac pri vedomí. Vyšla hore na strom, sadla si na konár, slučku, ktorá ju čakala zavesená na konári si obmotala okolo krku, potiahla a zoskočila. Vydýchla poslednýkrát, život v jej očiach po chvíli zmizol a všetko sa stalo len obyčajnou nočnou morou. Ľudia, ktorí spáchajú samovraždu v skutku nikdy nechceli zomrieť, len chceli ukončiť svoju bolesť. A Siara ju naveky ukončila.
