Naruto: Zirael

Kapitola 24: Mistr jednoobočnatec

Vidím pohyblivú krajinu, počujem zvuky auta a nohy, ako preraďuje z jednoho pedálu na druhý. Ale prečo? Však ja a Lee sme predsa boli na strome.. Aha vlastne, ja som zaspala. Takže toto je iba sen?

Dobre si toto miesto pamätám. Spomienka z vtedy, keď som bola ešte na Slovensku. Poobzerala som sa okolo a videla pred sebou dve osoby: Mňa s Vincentom. Potom mi pohľad spočinul na človeka spiaceho vedľa mňa na zadnom sedadle. Sasuke.. Takže teraz sa mi predo mnou prehráva spomienka..

„Vincent, nebudeš mať problém z toho keď tvoji rodičia zistia, že si riadil ich auto? Nemáš ešte ani vek na vodičák. Kde si sa naučil riadiť?" Spýtalo sa moje "ja" nervózne. Vtedy jediné na čo som myslela bolo, aby za každú cenu do ničoho nenarazil.

Zasmial sa. „Nezistia nič. Nooo... Edvard ma to učil v GTAčku."

Táto informácia ma vtedy ešte viac rozhodila, ale nedala som to najavo. Išlo mu to docela dobre až na to, že skoro zrazil líšku.
Mám radosť, že môžem byť aspoň takto v sne pri Sasukem. Pri pokuse o dotknutie sa jeho tváre moje prsty iba prešli cez neho, čož ma zanechalo trochu smutnou. Škoda..

Znova moje "ja" začalo rozhovor. „...Hej, Vincent."

Upieral zrak raz na spätné zrkadlo, raz na "mňa", nakoniec pred neho. „Hm?"

„Ďakujem."

„Není zač, pre teba čokoľvek. Vieš, tvoj kamoš Erik sa dosť podobá na Sasukeho. Tvárou, účesom."

„Heh, viem. Sme tu."

Auto zastavilo.

„Ulica P. Rezbu? To si zapamätám. Naozaj si v poriadku? Nemám ti ho pomôcť odniesť? Ťažko si ho odniesla z nemocnice do auta. No, ehm, odniesla.. Skôr vláčila po zemi."

„Netreba, robíš si priveľa starostí. Vincent... Ešte raz ďakujem. Daj si na ceste domov pozor a hlavne nikoho nezraz." Povedala, vyliezla z auta, snažila sa zdvihnúť Sasukeho a na záver dodala: „Mal by si si pohnúť za Edvardom. Bude mu vrieť krv v žilách keď zistí, že nejsi doma."

Dvere od auta sa vedľa mňa nečakane otvorili. S posledným pozretím na Sasukeho som vystúpila do nejakého rozmazaného prostredia, kde boli počuť hlasy ľudí. Okolie sa začalo rysovať do zmysluplnejších tvarov až sa z toho nakoniec stalo mesto. Je toto ďaľšia spomienka?

Ah, tam je reštaurácia pani Milhardtovej! A pred ňou sedíme pri stole.. Ja so Sabčou?

Rýchlo som pribehla k nim a zistila, že toto sa odohralo deň po tom, keď nás so Sasukem Vincent odviezol domov. "Ja" si pomaly pochutnávam na jahodovom cheesecaku, zatiaľ čo Sabča leje do seba jednu malinovku za druhou.

„Juliet, v poslednej dobe sa správaš divne. Na čo ti vlastne je toľko drahých liekov?"

„Poviem ti to, ak mi dáš odpiť z tvojej malinovky." Si pamätám, že by to u nej bolo nemožné, ale jej zvedavosť bola na takej úrovni, že dokázala obetovať pár mililitrov jej presladeného nápoja.

Moje "ja" si neisto odpilo a chvíľu rozmýšľalo nad tými správnymi slovami. „Je iba na tebe, či mi budeš veriť alebo nie. Skrátim to: objavil sa mi v dome Sasuke, boli sme v hoteli, on skončil v nemocnici a teraz leží u mňa doma. Za pár dní by sa mal prebrať."

Keď jej tá druhá Juliet ukázala fotku mňa a jeho, tak Sabče vyletel nápoj von nosom. „Počkať, čože?! Hotel?! Vy ste sa spolu VYSPALI?! Jako vedela som, že si dračica, ale až takát-!" Do ksichtu jej vletel zákusok čo moje druhé "ja" pred niekoľkými minútami jedlo.