Naruto: Zirael

Kapitola 46: Vzdám skúšky?

Ten pocit, keď som chcela dávať celú noc pozor na kocúrov so zajacom, ale namiesto toho zaspím na balkóne a prebudím sa vedľa Ryuudaia, a navyše mám moju stranu podušky oslintanú. Asi viem prečo: kvôli môjmu snu. To nemôžem mať ani jediný raz normálny sen, napríklad o jednorožcoch?! 

Začnem s vysvetľovaním, čo sa dialo v tom mojom sne. 

Sedeli sme v kaviarni, ja so Sasukem. Ľudia, sediaci naokolo, si o nás šepkali, dievčatá ma prebodávali pohľadmi, a chalani drzo vyplazovali na Sasukeho jazyky. Nemohla som z vlastnej vôle hovoriť, ani sa hýbať, iba počúvať a rozhliadať sa očami. Tá kaviareň sa určite nenachádzala v Listovej.

V krátkosti vám poviem, o čom sme sa rozprávali. 

Sasuke: „Čo by som bez teba robil?" 

Ja: „Odpoveď predsa vieš, tak prečo sa ma to pýtaš? ..... Kebyže tu nevysedávame, už dávno by sme boli v chráme Kaguyi Otsutsuki a získavali ten svitok, čo potrebujeme." 

„Sústredíš sa iba na ten svitok, na nič iné. To si nechceš so mnou len tak posedieť pri čaji, a zabudnúť na všetky naše povinnosti?" 

„Jasné, a nakoniec tu budeme sedieť na zadkoch celý deň." 

„Alé, nebuď taká. Za hodinu si pôjdem pre zbrane a vyrazíme pre ten svitok. Sľubujem."

Celý čas hľadel na mňa s úsmevom. O akom svitku sme sa to dopekla rozprávali? Nemám ani najmenšie tušenie. Práve v tej chvíli, čo mi jemno pobozkal ruku, som sa zobudila s oslintanou poduškou. Ešte jedna vec ma okrem toho rozhovoru o svitku zaujímala - že ako vyzerá moja šestnásťročná podoba. Vône, dotyky.. Proste všetko bolo strašne reálne.

Kuro so Shirom aj Erenom sa prebudili po takých približne 3 minútach. Rozhodli sme sa ísť naspäť k nám do bytu, a nechať Ryuudaia s Yuudaiom, nech sa vyspia. Našťastie im záhradník nič nespravil. 

Po príchode do bytu, sme zazreli chrápajúceho Kakashiho, a preto sme sa snažili byť čo najtichšie, aby sme ho nevzbudili.