Naruto: Zirael

Kapitola 41: Hľadanie tajných dokumentov

„Som taký vyčerpaný... Mrňús, ja už radšej pôjdem domov..." Zamrmlal zívajúci Kuro, upadajúci do mikropánku.

Pre istotu som nakázala Shirovi, nech ide s ním, aj keď to odtiaľto je iba kúsok do bytu.

Predtým sa dialo toto: keď sa Taro-sensei naobedoval, mal telefonát od Hokageho. Išlo o to, že sme sa mali k nemu dostaviť, kvôli misiám. Ukázal nám zoznam 12 D-rank misií, a rozkázal nám, nech ich splníme minimálne 8. Úspešné splnenie všetkých 12 misií nám zabralo do deviatej, a najmenej práce odviedol Shiro. Vlastne, on nespravil nič. Vyhováral sa na to, že už nieje shinobi, preto nám nemusí pomáhať. Mrška malá, iba odpočíval v tieni pod stromami, zatiaľ čo sme sa my, tím Taro, smažili na slnku v tom neznesiteľnom horku.

Po misiách sme každý išli vlastnou cestou. Blondiaci domov, Taro za Hokagem, a ja s kocúrmi na rámen. Ichiraku máva v stredu ako jediný deň otvorené do jedenástej, tak sme sa rozhodli ísť sem navečerať. Tí kocúri zjedia snáď úplne všetko... No za to moja mačka na Slovensku je vyberavá; ani granule žrať nechce, iba mäsové konzervy a tomu podobné blbosti. Granule zje, iba ak je fakt že hladná.

Kým Teuchi s Ayame umývali prázdne misky, z ktorých pred 2 minútami jedli kocúri, si vedľa mňa sadla osoba, ktorú by som za normálnych okolností nerada videla, no teraz mi jej prítomnosť nevadila. „Ahoj, Suzuki-kun."

„Ahoj, Tenten~" Usmiala som sa ňu cez masku, ani neviem prečo. Rozprávala som k nej príjemným, kľudným, nie moc hlasným tónom hlasu. „No čo, vraciaš sa domov z misie? Tréningu? Prechádzky?"

Najskôr si objednala rámen, potom sa pozrela na mňa, jej líca nabrali červeň, a venovala mi úsmev. „Z misie."

Únava už začína dopadať aj na mňa, zase. Predsa to bolo pomalé plnenie jednoduchých misií, nemám byť prečo unavená. Asi budem mať pitie kávy na dennom poriadku, pretože toto je nemožné, aby bol človek skoro stále takto vyčerpaný.

Čo by mi Taro-sensei spravil, kebyže nesplním chuuninské skúšky? Asi by ma pochoval zaživa.

Obzrela som sa dozadu, odkiaľ nás spoza rohu pozorovali Gai s Leem. Predstierala som, že som si ich nevšimla, stiahla si masku a pokračovala v jedení môjho teplého rámenu. Špióni... Ešteže nieje pri nich Neji, to by mi skazilo náladu úplne. Nič proti nemu nemám, ibaže ma nasral s tým strhnutím masky. Taktiež ma skoro uškrtil. Baka.

Po dojedení sa začala Tenten na mne strašne moc smiať, a ja som zistila, že prečo, keď som sa pozrela do displeja mobilu. Znova som mala na tvári, vlasoch a mikine obsah misky rámenu. Vajce, mäso, nudle, proste všetko.

Pri dávaní si preč kúskov jedla zo seba som zacítila niečie drápky zaryté nad mojim členkom. Pozrela som sa dole a uvidela Shira, držiaceho v papuľke krabičku s kofeínovými pilulkami. Vedela som, že sa buď čosi stalo, alebo niečo potrebuje, pretože nezostal v byte s Kurom, preto som zaplatila Teuchimu za rámeny, rozlúčila sa s Tenten, pomaly s kocúrom odišla za roh pekárne a zobrala si do ruky krabičku s pilulkami. „Čo sa deje?"

„Najskôr zjedz aspoň 2 pilulky. O polnoci odchádzame preč z Konohy." Vyslovil s na tvári vážnym výrazom.

Jeho veta ma zaskočila, no kofeínové pilulky sa mi práve teraz hodia, tak som si teda dala dve. O 3 sekundy sa ku mne dostal náhly príval energie, a únava ustúpila.

Strčila som si krabičku do vrecka, kľakla si na zem pri Shira, zahľadená priamo do jeho žltých očí. „Čo ťa to napadlo? O čo ti ide?" Nechápavo som sa ho opýtala.