Muž v mojej komnate

Piata kapitola

„Povedzme, že áno," poznamenala som spomínajúc na včerajšok. Ako prvý mi zišiel na um vášnivý bozk pána Lazara.

„Osobne by som poznamenal, že si zábavu užila až priveľmi," zagánil otec.

„Ach tak. Snáď ste si neurobili hanbu," pozrela na mňa akože vyčítavo. Poznala som ten pohľad, keď sme neboli v dohľade mojich rodičov, správali sme sa ako najlepšie kamarátky a temer všetko sme si vyrozprávali. Videla som v očiach jej iskričky zvedavosti.

„Isteže nie," potmehúdsky som sa usmiala a skontrolovala otcov výraz tváre. Našťastie nám už nevenoval veľkú pozornosť a plnohodnotne sa venoval chutným raňajkám.

„V poriadku, slečna Rosalia. Dobrú chuť," popriala mi a pobrala špinavé taniere a poháre.

Pustila som sa do tých úžasných raňajok. Carletta vedela, že som labužníčka jedál.

Potom ako som dojedla, sme sa s Corneliom poprechádzali a rozprávali sa. Chvíľu sme stáli v príjemnom objatí v mojej chyži. Prečo nemôže byť taký spontánny a vášnivý ako pán Lazar? Nuž musím priznať, že pri Corneliovi som nemala taký jedinečný pocit. ani ma tak fyzicky k sebe nepútal ako ten nepodarený muž!!

Do izby vstúpil otec, ktorý nebol spokojný s tým, že sme si tak blízky. Cornelio ihneď odo mňa odskočil, aby urobil ešte väčší dojem na otca, no neviem či sa to vôbec ešte dá. Neviem prečo si ho tak veľmi obľúbil. Iného partnera si ku mne ani nevie predstaviť. Od vždy to bol len Cornelio, Cornelio, Cornelio. Akosi mi to zapísal do hlavy a už som si zvykla na predstavu spoločného života s ním.

„Ehm... ehm..." odkašlal si otec, „prišiel som ti oznámiť, Rosie, budem mať stretnutie, tak ma nevyrušuj.

„Rozumiem, ďakujem," poznamenala som. Otec odišiel a ja som Corneliovi vtisla bozk na líce. Potešil sa a ďalej sme sa zhovárali. Väčšinou mi rozprával o svojich úspechoch alebo nových vynálezoch, o ktorých dopočul. Ja som radšej debatovala na iné témy, ale aj tieto sa dali vypočuť.

Onedlho nás Carletta zvolala na obed.

Sadla som si v jedálni a pustila sa do horúcej polievky. Mali sme tri chody, na dezert som sa tešila najviac. Tentoraz to bol karamelový puding, ktorý chutil vynikajúco.

Po obede som sa začítala do otcovej knihy o filozofii, neskôr som sa opäť venovala Corneliovi, až do posledného momentu. O chvíľu už totižto odchádzal.

Objala som ho.

„Dávaj si pozor a napíš mi," povedala som.

„Nemaj strach, napíšem," ubezpečil ma, „milujem ťa." Pošepkal mi tie vzácne slová, tak aby som ich počula len ja. Prvý krát mi to povedal pred pár mesiacmi, no ja som ešte ani teraz nebola pripravená to vysloviť. No potešilo ma to. Daroval mi nežný vrúcny bozk na líce, otvoril veľké vchodové dvere a vyšiel von.

„Mhm...Maj sa pekne!" rozlúčila som sa s ním. Kočiar ho už čakal pred domom. Zakývala som mu a už bol na ceste na týždňovú dovolenku, iste mu tam bude dobre.

Otočila som sa a vstúpila do domu. Ihneď som sa zháčila, lebo tesne oproti mne stál pán Lazar. Len by som natiahla ruku a mohla sa ho dotknúť, preto som radšej urobila krok vzad. Bola som prekvapená. Kde sa tu len zobral?

„Dobrý deň," pozdravil sa slušne. Akoby sa medzi nami nikdy nič neudialo.

„Dobrý deň, čo vás sem privádza?" spýtala som sa a ďalej som hrala hru, ktorú začal.

„S tým sa nemusíte zaťažovať, výlučne chlapské záležitosti," vysvetlil ľahostajne. Tvár mal kamennú a ja som začínala veriť, že sa na nič nehrá. Asnáď sa tak skrátka správa, keď mu viac nejde o to aby ma zviedol.