Muž v mojej komnate

Osemnásta časť

"Pomo.." znova som zlyhala, zapchal mi ústa. Chytil mi obidve ruky a dal za chrbát, čím viac som sa vzpierala tým viac mi ťahal ruky. Ja umriem, panebože, umriem!!! Otvoril dvere mojej chyži a surovo ma sotil na dlážku. Zamkol dvere, nemôžem uveriť tomu ako dobre všetko vidí. Ja som len hľadela do tmy a čakala na možné údery, ktoré som hocikedy mohla dostať. Citila som sa bezmocne, nemala som nádej. Vstala som a hľadala ho lebo zmizol v temnote. Počula som kroky. Uvidela som iskru a následne plamienok, ktorý biedne osvetľoval izbu.

"Po.." a znova nič, ďalší zúfalý pokus o pomoc. Začala som plakať a posadil ma na posteľ. Chcela som aby to bol len zlý sen, z ktorého sa o chvíľu prebudím. Zobral mi šatku z krku a snažil sa mi ňou obviazať ruky, ale ja som stále vzdorovala. Čím som si pričinila facku. Slzy mi stekali jedna po druhej ako vodopád.

"Prosím nechaj ma, zober si čo chceš, len ma nechaj!" zúfalo som prosila. Ruky mi vpredu pevne zaviazal a chytil ma za bradu.

"Teba! Chcem tvoju nevinnosť!" povedal pošepky a dal mi bozk. Cez slzy som videla rozmazane.

"Tú už dostať nemôžeš!" precedila som nenávistne cez zuby. Zháčil sa a zarazene na mňa hľadel. Zbadala som v jeho očiach odpor. Dal mi ďalšiu facku a mne otočilo hlavu na stranu. Tvár som skrivila do bolestivej grímasy. Chytil sa za bradu a tuho premýšľal, aspoň to tak vyzeralo. V duchu som sa modlila nech ma milosrdný pán ochraňuje. Bola som v koncoch. Keď už som zaostrila zrak, kopla som ho medzi nohy a rýchlo vstala. Utekala som ku dverám a tak rýchlo ako mi povoľovali zviazané ruky som otočila kľúčikom. Všetko som robila v nesmiernej rýchlosti. Zbadala som, že kráča ku mne, ale stále sa drží na udretom mieste. Vyšla som z izby a utekala aj keď som nič nevidela. Tentokrát som dúfala, že ma temnota ukryje pred väčším zlom.

"Pomóc!"konečne sa mi podarilo zakričať, myslím, že dosť hlasno aj keď zúfalo. Dolapil ma a v jednej ruke držal petrolejovú lampu. Oprel ma o stenu a až teraz som si všimla jazvu na pere a ďalšiu, veľkú pri obočí a pod okom, ktoré pred tým nemal, mohol za to asi Eduardo aj za to krívanie. Ach.. keby tu len teraz bol a vyslobodil ma.

Položil lampáš na zem a následne mi zasadil silný úder päsťou na tvár a ďalší... Príšerná, neznesiteľná bolesť. Ešte keby mi dal jeden zrútim sa na zem, cítila som ako mi tečie krv a zlieva sa na brade zo slzami.

"Takto sa ti to páči viac?" riekol hlasno a dosť podráždene. Nezmohla som sa ani na jedno slovíčko. Nedávala som si veľké nádeje, v tejto chvíli som túžila umrieť. Ak si mám na každom kroku dávať pozor na chlapa, ktorý mi ničí život, nechcem žiť! Nebudem žiť v strachu, nech ma zabije.

"Odpovedaj, suka!" povedal hlasnejšie a vrazil mi päsťou do brucha. Vybilo mi dych, nevládala som už ani viečka mať otvorené. Už som to chcela mať čím skôr za sebou. Nech ma aj zastrelí, nič viac nechcem! Bolelo ma celé telo, tá bolesť sa nedala opísať. Akoby som už ani nemala tvár.

"Čo mi spravíš teraz? Hm?! Teraz ťa už nikto nezachráni," šeptal mi do ucho, opätovne ma udrel do brucha a dal slizký bozk. To tu nikto naozaj nie je? Alebo sa len nechce nikto zapliesť do starostí. Radšej sa všetci budú tváriť, že nič nepočujú. Zatiaľ čo ja tu budem umierať. Nedúfala som už v nič, len skorý koniec. Každým nádychom sa bolesť stupňovala a telo chradlo. Chcela som mu toho toľko vykričať, ale nevládala som. Chytil ma pod krk a zdvihol ma zaň. Očividne bol silnejší ako som si myslela. Nemohla som sa vôbec nadýchnuť, lapala som po dychu, nuž márne. Slzy mi neprestajne stekali. Pred očami mi prebleskli Eduardove oči.

Zrazu ma pustil a ja som klesla na zem ako klbko mäsa a kože. Matne som zbadala Patrízia ako bezhlavo udiera do tváre Cornelia, z posledných síl som sa pousmiala a sklopila viečka. Dúfajúc, že ich už viac neotvorím, nikdy.

<O štyri dni>

Dvíhala som oťažené viečka, ale všetko bolo rozmazané. Pomaly som zdvíhala ruku aby som si mohla pretrieť zrak. Nechtiac som sa pritom dotkla lícnej kosti, čo ohromne zabolelo. Trpko som skrivila tvár.

„Rose! Ty...ty," počula som Eduardov skleslý a zároveň nadšený hlas. Prvé čo som uvidela bola jeho tvár, nič iné som ani nechcela vidieť. No prvý krát som tú tvár videla v slzách a takú utrápenú. Vyzeral celkom príšerne, no i tak to bola najkrajšia vec, ktorú som mohla zazrieť ako prvú. Placho som sa usmiala. Zbadala som, že tu je aj Patrizio. Bola som doma, u mňa doma. Nuž ani tu som sa viac necítila bezpečne.

"Mala som umrieť," smutno som povedala a sklonila hlavu. Už nikdy viac nechcem vidieť Cornelia, radšej umriem! Roztriasla som sa a rozvzlykala. Vložila som si tvár do dlaní, mykla som sa pritom, lebo ma celá tvár nepríjemne omínala. Cítila som sa tak slabo a zraniteľne. Počula som dunivý zvuk, pozrela som hore a videla som ako rázne Eduardo dýcha a odťahuje päsť od steny, bol akýsi pochudnutý. Nechápavo som na neho pozrela.

„Prepáč, ale tak sprostosť už nikdy z úst nevypustíš! Vieš si predstaviť ako by som trpel? Nemohol by som o teba prísť" priznal. Dúfala som, že už tie prekliate oči neotvorím, no nemohla som spustiť oči z Eduarda, bol to pre mňa magnet. Mal pravdu som sebecká. Sadol si na posteľ a dal mi letmý bozk. Ešte aj to ma bolelo. Všetko bolo na nič.

„Pokiaľ Cornelio žije tak ja...." začala som hovoriť, ale Patrizio mi skočil do reči. To meno som vyslovila s odporom a nenávisťou. Bála som sa čo teraz povie.

„Cornelio, je mŕtvy." oznámil s kamennou tvárou. V momente mi spadol kameň zo srdca a rozplakala som sa. Tento raz to boli slzy šťastia, bolela ma pri úsmeve celá tvár, ale bolo to to najlepšie čo mi mohli oznámiť. Zo smrti sa nemá tešiť, ale v tomto prípade mi lepšiu novinu oznámiť nemohli. On je mŕtvy, Patrizio ho zabil!

„Ako...ako dlho som spala?" zmätene som sa spýtala a preskakovala pohľadom z Eduarda na Patrizia. Eduardo iba pokrútil hlavou a naznačil rukou, že to je jedno. Bola som príšerne hladná a všetko ma bolelo. Radšej som sa nechcela ani pozrieť do zrkadla.

„Eduardo povieš prosím Carlette nech mi niečo pripraví na jedenie a prinesieš mi prosím vodu," poprosila som ho. Kývol hlavou na náznak súhlasu, ale videla som, že sa mu veľmi nechcelo. Chytil mi ruku a pobozkal ju. Chvíľu na mňa nemo hľadel a napokon sa pobral po Carlettu.

Posadila som sa a oprela chrbtom sa o čelo postele. Zabolelo ma brucho, ale prestalo to. Ako to, že sú tu so mnou dvaja muži a otec nevyvádza a neodháňa ich. Tak či onak, bola som vďačná, že tu boli so mnou. Potrebovala som ich.

„Patrizio prečo si bol v ten večer tam? Keď svoj apartmán si mal na úplne inej strane." Rozmýšľajúc som sa na neho pozerala. Zrazu sa tam len tak zjavil, nechápem ako mohol vedieť, že nie som v poriadku. Niečo sa mi na tom nepozdávalo.

Prisadol si ku mne na posteľ a pozeral na mňa rovnakým pohľadom ako Eduardo. Och..nie!

„Išiel som tam za tebou, urobiť toto," povedal potíšku. Naklonil sa ku mne a pritisol si pery na tie moje. Dokelu čo to robí?! Myslela som že v tom má jasno. Bola to tá najnevhodnejšia situácia v akú to mohol spraviť.  Odtlačila som ho slabými rukami a zamračila sa na neho. Nemalo význam mu klamať, chcela som ho vo svojej prítomnosti len ako kamaráta a ak to nevedel pochopiť, bolo už len na ňom ako sa zachová.

***

Táto je už na isto predposledná :D Ďakujem, že čítate :)

Myslela som, že to zakončím tým, že Rose umrie. No niet nad happy end. :D