Muž v mojej komnate

Dvanásta kapitola

„Dvadsaťsedem." odpovedal a dal mi pusu na nos. Odľahlo mi, bolo medzi nami len šesť rokov. Hladila som ho po tvári a užívala si každý moment s ním. Vpil sa do mňa očami a ja som okamžite zabudla na všetky protichodné myšlienky. Preboha, myslím že toho muža milujem! Takmer nič som o ňom nevedela, no aj tak si ma úplne získal. Už som sa nemohla brániť, jednoducho to tak bolo. Matka sa nemýlila.

Ovial ma svieži vánok a ja som si uvedomila, že už vôbec nepočujem dupot kopýt ani erdžanie. Zdvihla som sa na lakte a rozhliadala som sa navôkol. Nikde som nevidela Mariabellu ani Cristinu.

„Hľadáš niečo alebo niekoho?" zvedavo sa spýtal. Tak rada by som pokračovala, ale keby sa Mariabella kamsi zatúlala, neodpustila by som si to.

„Naše kone!" zvolala som a stále som obzerala okolie. Strčil si prvé články ukazováka a palca do úst,rýchlo a rázne vyfúkol. Z jeho úst sa ozval hlasný piskot. Znelo to celkom príjemne keby to nebolo až také prenikavé. Behom dvoch minút pribehla Cristina a v pätách jej bola Mariabella. Uľavilo sa mi keď som ju zbadala.

Zo zatvorenými očami ma pevne objímal a užíval si to rovnako ako ja. Zhlboka som sa nadýchla a relaxovala na jeho mužnej hrudi. Moja kobyla už bola asi vyčerpaná, lebo hlavou pri mne dobiedzala a odstrkávala ma od pána Božského. Bozkom som sa rozlúčila s Eduardom a poslušne odcválala. Cítila som sa príjemne a bezstarostne. Hlavu som mala stále v oblakoch a srdce mi stále silno bilo.

Mariabelle som sa v stajni vyspovedala, mala som istotu, že to nikomu nepovie. Nechcela som sa na toho muža namotať, ale keď on bol taký sladký, pôvabný, milý a vymenovávaním jeho vlastností by som mohla stráviť celý deň. Jediné nad čím som stále premýšľala bolo, či aj teraz mal nejaké ženy, ktorým balamutil hlavu. Bojím sa že mi ublíži, ale bez neho som nemala chuť na úsmev.

Hodila som sa na posteľ. Dočerta! Skoro mi vybilo dych, môj chrbát zacítil niečo tvrdé podomnou. Sadla som si a chytila do ruky nejakú škatuľku. Nebola veľká, teraz už aj trochu nerovnomerná po mojom páde na ňu. Rozviazala som stuhu, ktorou bola krabička obviazaná. Bola v nej veľmi milá, nenápadná ženská retiazka okolo krku. Mala striebornú farbu s príveskom anjelika. V tom momente som si spomenula na slová Patrizia: predstavoval som si ťa ako anjela s Eduardovho opisu... Usmiala som sa pre seba. Nebol tam žiadny list od koho to bolo ani prečo. Zapla som ju na krku a obdivovala sa v zrkadle.

Ráno som sa zobudila na klopanie na dvere. Carletta mi oznámila, že mám návštevu. Posadila som sa a hosť vošiel do mojej izby. Mala som rozmazaný zrak, pretože som len teraz vstala. Pretrela som si oči či vidím dobre, bola to Isabellita, stála v mojej izbe, pravdu povediac dosť si trúfala. Už vtedy keď sa bozkávala s ním tak som žiarlila, no momentálne som jej mala chuť dať jej päsťou.

„Rosalia, drahá moja, nebudeš spokojná s tým čo ti teraz u..." vravela keď som jej skočila do reči. „Dúfam, že niečo vážne, lebo si ma zobudila!!" drzo som vyprskla. Nemohla som jej nič vyčítať, pretože som vtedy nebola k Eduardovi naviazaná takým hlbokým citom a ona nevedela, že si k nemu vytváram citový vzťah, takže som musela nahodiť falošný úsmev a premôcť sa.

„Rosalia, áno! Pozri!" podišla ku mne a strčila mi do ruky zdrap papiera. Bol to list, keď som zistila, že na konci listu je podpísaný Eduardo rozbúchalo sa mi srdce a zbystrila som pozornosť. Nepoznala som jeho rukopis, nevedela som či to písal on. Skôr som len nechcel veriť, že to písal. Zatiaľ som nepovolila slzám voľný priechod, nuž vnútri som trpela.

„Nezaujíma ma to, drahá. Isabellita choď domov a nechaj ma na pokoji!!"povedala som roztraseným hlasom a podala jej list. Odišla bez akýchkoľvek pripomienok s výrazom teliatka. Zatvorila dvere a ja som sa rozplakala. Nepríjemná facka hneď z rána. Prešla som si prstami po perách a pripomenula som si, ako si ich včera Eduardo privlastnil. V tom liste bola opísaná ich včerajšia noc najhoršie bolo, že sa so mnou po celý čas len hral a namotával ma. Všetko to tam bolo napísané, vraj som naivná! Eduardo zakončil ten list dosť presvedčivo: Teším sa na ďalšiu noc a na teba, tvoj E.L. Presne tohoto som sa obávala.

Zničil ma jeden prekliaty list!! Bolo to až príliš krásne na to, aby to bola skutočnosť. Chytila som sa za hlavu a snažila sa vyhnať z mysle Eduarda a všetky spomienky na neho. Ja mu ukážem kto je tu naivný a neškodný. Vždy keď mu začnem dôverovať, niekto to skazí. Všetko nasvedčuje tomu, že mi klame a pravdu vravia druhí. Pozviechala som sa z postele, nahodila kamennú tvár a vyšla pripravená do nového dňa.

Osedlala som Mariabellu a vybrala sa na dlhú prechádzku. Vietor bol štipľavý a silný, rozfúkal mi vlasy na všetky strany. Doslova som na tom koni letela, keby mi vyšla aj slza, hneď by ju zobral vietor. Nedala som im čas stekať mi po líci. Odrazu Mariabella skočila, nevidela som čo presne preskakovala. Viem, že som nebola pripravená, a tak sa aj stalo. V okamihu som bola na zemi a nadávala som. Mariabella si všimla, že nemá jazdca, otočila sa a rozbehla sa späť ku mne. Cítila som neopísateľne veľkú bolesť na predlaktí a boku, v srdci tiež. V tej rýchlosti spadnúť z koňa nie je bohviečo.

„Preboha!!Ste v poriadku?" zvolal hlas za mnou. Podišiel Eduardo ku mne spredu.

„Rose? Čo tu robíš? Zranila si sa?" skúmal ma vystrašene očami. Čo tu robí on? Nemohla som pozrieť do tých krásnych očí, lebo by ma znova zlákali aj napriek všetkému. Ako je možné, že ho vkuse stretnem?

„Vypadni! Nedotýkaj sa ma!"udrela som ho po ruke keď mi chcel chytiť tú moju.

„Rose!" zmätene riekol, „čo ti zase niekto natáral?"

„Viem že si ma len vodil za nos! Aj to, že som podľa teba naivná!" opätovne som sa rozplakala, aj z bolesti, ktorú mi spôsobil pád. Nedalo sa to zniesť. Bola som troska.

„To je jedna obrovská lož, ako ti to mám dokázať? Od koho to vôbec opäť máš?" vyvalil oči. Rukou mi odhrnul vlasy z tváre.

„Nedotýkaj sa ma!" precedila som cez zuby a odtiahla hlavu.

„Rosalia!! Prestaň a pozri sa na mňa!!" zavrčal a zdvihol mi ukazovákom hlavu. Neodpovedala som a naďalej vzlykala. V jeho prítomnosti mi vyschýnalo v ústach. Srdce mi išlo puknúť od žiaľu. Pod jeho dotykom som sa rozochvela.

„Pozri sa na mňa!!" skríkol. Zdvihla som pohľad a uvidela oči, ktoré ma prebodávali, ale boli aj zmätené a smutné. Zotrel mi slzy, ktoré sa kotúľali po líci. „Čo sa stalo?" spýtal sa skleslo. Sadol si blízko ku mne a neprestajne mi hľadel do očí.

„Videla som ten list." ronili sa mi slzy. Zatváril sa ešte viac zmätene ako doteraz. „Ten čo si písal Isabellite!" vzlykla som. Nechápal a zdvihol obočie.

„Čo?! Na žiadny z jej prekliatych listov som neodpovedal." priznal a treskol rukou do zeme. Skutočne som naivná! Zase sa začínam chytať do jeho sietí.

„Nikdy by som sa s tebou nezahrával," pozrel na mňa cez dlhé mihalnice. Keď mi dlaňami prikryl ruky, bola som v pasci. Namáhavo mi dýchal do tváre perami sa zmocnil mojich úst. Doslova zo mňa vysal dych, zatiaľ čo som sa pod ním zvíjlala a pokúšala oslobodiť. Čo to len robí? Pýtala som sa sama seba, hoci som poznala odpoveď. Pritlačil mi pery na ústa ešte silnejšie, ale jeho bozk som odmietla. Stále som si opakovala, že robím hlúposť. Vedela som že ak ho prijmem ublíži mi ešte viac. Chabo som sa pokúsila oslobodiť, no zavrčal a zovrel mi ruky. Kĺzal mi jazykom po spodnej pere, zatiaľ čo ja som mu ďalej odopierala prístup. Vedela som, že ak mi jazykom prenikne do úst, hra sa skončila, preto som tvrdohlavo zvierala pery a v duchu sa modlila, aby to vzdal. Na moje chabé pokusy oslobodiť sa vôbec nereagoval. Pevne ma chytil za bok a ja som sa mykla. "Au" vydýchla som mu do úst a položila ruku na tú jeho.

***

Ták a už sme v strede príbehu :D Dúfam že sa vám páči.