Muž v mojej komnate

Štrnásta kapitola

„Carletta prosím napusti mi vaňu s ružami," zakričala som jej späť a počula ako kráča preč. Eduardo mi tvár pokrýval bozkami.

„Myslím že by si už mal ísť." povedala som smutne a pohladila ho. Dal mi pusu a zrak mu padol na moje poprsie.

„Myslel som, že budú väčšie." uškrnul sa, na čo som len zagúľala očami. Vyzeral tak hravo a naozaj šťastne.

„Ha ha ha...už by si naozaj mal ísť," zopakovala som a vykĺzla som spod neho, začal sa obliekať. Veru ten pohľad som si vychutnávala. Otvorila som dvere a prešla po chodbe či niekoho neuvidím. Naznačila som Eduardovi, že môže ísť, všetci práve raňajkovali, teda dúfala som v to. Nič iné mi neostávalo.

Pritlačil ma ku stene, zdvihol mi stehno a začal drviť perami tie moje. Opäť ma rozpálil na zošalenie. Bohužiaľ, to bol bozk na rozlúčku, ešte som sa z toho nestihla spamätať a už bol preč.

Pozerala som ako Carletta nalieva vodu do bielej vane, tentoraz tam dala lupene z ruží. Pozrela som sa do zrkadla a mala som celé opuchnuté pery od jeho vášnivého bozkávania.

Carletta mi už pripravila oblečenie, na stoličke boli prevesené tyrkysové šaty zo šatkou.

„Voniate ako istý pán," usmiala sa na mňa, „už včera ste tak voňali." Zapýrila som sa od hlavy až po päty, ale opätovala som jej úsmev, Eduardo mal dosť výraznú vôňu. Umyla mi chrbát a odišla z miestnosti. Ostala som chvíľu oddychovať a zmývala zo seba všetok pot a rozkoš.

Neskôr som sa naraňajkovala. Cítila som sa spokojne, aj tie modriny už prestávali bolieť.

"Dnes máš dobrú náladu, stále sa usmievaš," poznamenala matka keď dopíjala čaj. Áno, mám viac než dobrú náladu! Neodpovedala som, len som sa naďalej usmievala pre seba. Podišla ku mne, rýchlo mi rozviazala šatku a strhla ju. Takže mohla vidieť moje už teraz do fialova sfarbené fliačiky od pána Božského.

„Rosalia čo to má znamenať?!" rozkričala sa, otec nebol doma. V jeho prítomnosti by si to nedovolila.

„Včera som spadla z Mariabelli." zaklamala som a vytrhla jej šatku z ruky a znova uviazala na krk. Zdvihla obočie a pokrútila hlavou. Ironicky sa zasmiala.

„To viem, to mi už Carletta povedala, ale toto z toho rozhodne nemáš!" kričala a ukazovala na to prstom. Zahryzla som si zvnútra do líc aby som zadržala smiech. Viem, pôsobila som nevychovane a pochabo. Postavila som sa a kráčala do izby. Usmievala som sa od ucha k uchu a matka za mnou prišla do izby. Sadla si ku mne.

„Bol tu Eduardo však?" odhrnula mi vlasy z tváre a na tvári sa jej usadili vrásky. Prikývla som a šťastne si vzdychla.

„Takže si sa do neho zamilovala. A Cornelio?" naklonila hlavu a hladila ma po ruke. O Corneliovi som už nechcela viac počuť a už vôbec o tom rozprávať. Razom mi úsmev odišiel a zahryzla som si do spodnej pery.

„Áno bohužiaľ áno, o Corneliovi sa nechcem rozprávať!" priznala som sústredene. Ľahla som si na posteľ a spomenula na to čo sa na nej stalo pred pár hodinami, znova sa mi úsmev vrátil.

„Prosím..prezraď mi to," starostlivo povedala.

„Jednoducho ma podvádza!!" sklamane som priznala. Takto to je lepšie.

„Súviselo to s tým červeným lícom?" zhrozene sa spýtala. Zamyslene som prikývla a znova si na to spomenula a ešte ten sen. Nahrnuli sa jej slzy do očí a mne tiež, hrejivo ma objala.

„Popýtam sa otca ešte na ten sobáš, ale srdiečko, nevidím to ružovo," zachmúrila sa. Budem jej za to vďačná. Len som jej prikývla a onedlho opustila miestnosť. Chvíľu som z toho ostala smutná, ale potom ma to prešlo.

Aj keď to čo sme s Eduardom zažili bolo úchvatné, bála som sa kvôli jeho strašnej žene. A tiež som spoznala Isabellitu, aká je to "kamarátka", prečo si ten list vôbec vymyslela? O čo je išlo?

Ležala som rozvalená na posteli a držala si hlavu. Sršala som radosťou, ani som netušila, že to bude mať na mňa až taký účinok. 

Ráno som Carlettu požiadala o niečo ľahké na raňajky, lebo večeru som mala výdatnú a mastnú. Doniesla mi chlieb s tekvicovými semiačkami a maslo, tiež pomarančovú šťavu. Nezasýtilo ma to veľmi, ale presne to som potrebovala.

Išla som pocvičiť Acaciu a Juliana, učia sa ohromne rýchlo. Neskôr som osedlala Mariabellu a išla si zajazdiť. Uberala som sa trasou, ktorou zvyknem stretnúť pána Božskéko, dúfala som v to aj teraz. Zosadla som z nej a naprávala jej uzdu. Odrazu som počula silné plesknutie, Mariabella sa rýchlo rozbehla preč a mňa cestou sotila na zem. Nevedela som čo sa stalo. Zbadala som Cornelia, ako sa ku mne blíži a ja som sa rýchlo postavila a bežala od neho. Bol to strach čo ma poháňal. Ako ma našiel? Prečo je tu? Za chvíľu som pocítila ako ma silno chytil za predlaktie. Strach stále rástol a srdce silno búchalo. Bože pomáhaj!

„Kľudne krič, tu ťa počuť nikto nebude a ani sa mi nepokúšaj vzpierať, ak nechceš aby ťa to bolelo," povedal nahnevane a chytil mi aj druhú ruku. Prebleskol mi pred očami ten odporný sen.

Sotil silno do mňa aby som spadla a aj sa mu to podarilo. Sadol si na mňa obkročmo a roztrhol mi vrch oblečenia takže som bola pre ním len v spodnom odeve. Ihneď som mu buchla do tváre päsťou, neváhal a úder mi vrátil fackou aj keď desať krát silnejšie. Hlavu mi otočilo do strany, až som započula puknutie v krku. Chytila som sa za líce a snažila studenými rukami utíšiť bolesť. Och, nie. Prosím, však sa toto skutočne nedeje!

Zobral mi obidva zápästia a pritlačil ich k zemi. Naďalej som sa vzpierala, ale vôbec to nevnímal. Začal ma bozkávať a ja som mykala hlavou. Pevne ma chytil za bradu. Ruka sa mi uvolnila a ja som znova mala možnosť udrieť ho, na nič som nečakala a znova som ho zasiahla. Úder mi opätoval, no tentoraz chrbtom dlane, vtedy som pocítila tvrdosť kostí. Príšerne to bolelo. Chvíľami som nedokázala ponímať situáciu, ale potom ma prebral opätovným bozkávaním. Nedalo sa nemyslieť na to, ako táto situácia skončí. Kto mi pomôže? Nebodaj toto je môj osud?

Rozplakala som a kričala som o pomoc. Snažil sa ma pobozkať na ústa, ale neprestajne som mykala hlavou, a tak mi opäť vrazil chrbtom ruky. Tá bolesť sa nedala opísať. Jednou rukou mi chytil obidve zápästia a druhou ma obchytkával a všade bozkával. Bola som na pokraji zrútenia. Nevedela som sa vôbec brániť a horúce slzy neprestajne stekali po boľavých lícach. Ten chlap nemal svedomie, bol nechutný a surový.

„Daj z nej tie špinavé ruky ty bastard, zabijem ťa!!" zreval chlap bežiaci k nám. Chvíľu som pozerala ako muž bije Cornelia na zemi, nevedela som rozoznať tú tvár, ale podľa hlasu som vedela, že to je môj princ. Nevládala som, cítila som sa tak otrasne. Keď ku mne Eduardo podišiel, hodila som sa mu okolo krku a ťažko nariekala. Skontrolovala som pohľadom Cornelia, ktorý bezvládne ležal na zemi.

Tíšil ma a hladil po vlasoch. Triasla som sa ako osika a nevnímala, čo sa okolo mňa deje. Bola som zmätená. Dych sa mi ustálil vďaka jeho upokojivým slovám. Stále som sa o neho opierala a cítila teplo jeho tela, sedeli sme na Cristine. Ani neviem ako, ale ocitli sme sa pred jeho domovom. Niesol ma na rukách cez celú budovu, po schodoch až do istej komnaty. Vnímala som len jeho, počula som ako mu horlivo búši srdce. Bola som v bezpečí.