Muž v mojej komnate

Devätnásta kapitola

„Patrizio ja..brala som ťa ako dobrého kamaráta, určite nie takýmto spôsobom, mrzí ma to," dávala som mu najavo, že nemám záujem. Vie predsa, že ľúbim Eduarda, či nie?

„Jasné, chápem nie som z bohatej rodiny ako je pán Lazar však!?" drzo povedal a prekrížil si ruky na prsiach. Tak ten ma teraz nahneval!! Ako keby mi išlo len o majetky. Však sú kamaráti! Toto sa nerobí.

„Ak si o mne toto myslíš Patrizio, tak ťa prosím odíď," sklamane som priznala a vyčítavo mu pozrela do očí. Skľúčene na mňa hľadel a potom bez slova odišiel. Bola som mu vďačná, že ma zachránil a odbremenil od Cornelia, ale toto vážne pohnojil. Bolelo ma, že si myslí o mne práve toto aj, že odišiel.

Potom pán Lazar vstúpil do izby so striebornou táckou v rukách, bola na nej polievka, z ktorej sa parilo a zemiaky so šťavnatým mäskom. Utrela som si slinku, ktorá sa mi zbiehala pri pohľade na jedlo. Položil mi tácku na stehná, zdvihol lyžičku s polievkou a vložil mi ju do úst. Bola vynikajúca, ako on! Jednu lyžičku po druhej som všetko zjedla a môj žalúdok konečne nekručal.

Odložil podnos na stolík vedľa postele a ľahol si ku mne.

„Odpusť mi, nedokázal som ťa ochrániť. Neviem si viac predstaviť život, v ktorom by som ťa nemal," vysúkal zo seba. Nemám mu čo vyčítať ani odpúšťať. Nemôže za to. No tie slova boli balzamom pre moju dušu.

„Nemôžeš za to. Ani môj život by nebol životom bez teba," povzbudzujúco som sa na neho usmiala a pohladila po líci. Až teraz som si uvedomila aký je už zarastený.

Chvíľu sme na seba mlčky hľadeli a potom som vyslovila. „Ako je to s tebou a tvojou ženou?" veľmi ma to zaujímalo, bola som zvedavá, trápilo ma to. Lebo on tvrdí, že sa podvádzajú a nemajú radi a ona sa mi vyhráža za to, že sa s ním stretávam. Niečo tam nesedelo. Momentálne ma mali zaujímať iné veci, no táto téma bola pre mňa obzvlášť dôležitá.

„Ja viem Rose, už nie dlho. Podal som žiadosť o zrušenie manželstva. Musíš byť trpezlivá a keď na mňa vyčkáš, budem už len tvoj a ty len moja," povedal a hlasno povzdychol. Usmiala som sa aj keď mi bolo jedno čo urobí Teressita, do toho chlapa som bola zamilovaná až po uši! Pri ňom som cítila len radosť a lásku všetka tá bolesť a starosti pominuli. Život s ním nebolo vôbec ťažké si predstaviť, ba dokonca som sa nemusela ani snažiť. Predstavu nás dvoch ako šťastných manželov a neskôr rodičov bol môj sen. Držal ma za ruku zatiaľ čo som sa strácala v jeho očiach.

Za týždeň som sa celkom zotavila, bol to pekný týždeň. Každý deň som mohla viac a viac spoznať pána Božského. Otec sa s tým ako tak zmieril, no trval na sobáši a mama bola len rada. Isabellita sa snažila obnoviť kontakt so mnou, ale takú osobu pri sebe predsa vôbec nepotrebujem. Konečne sa rozviedol s tou protivnou ženskou, áno musím uznať, bol to dosť rýchly proces. Vďaka otcovým kontaktom sa to všetko udialo prirýchlo. Som plná pozitívnej energie, ktorú si navzájom s Eduardom dodávame. Dnes som sa znova mala stretnúť s ním na našom mieste.

Zosadla som z Mariabelli a objala ho tak silno, ako som vedela. Nasávala som jeho blízkosť. Podal mi žltú ružu, ktorú som si pred tým nevšímala, vie, že milujem žlté ruže. Chytil ma za zátylok a dal mi jeden z tých najvášnivejších bozkov.

„Rose, utečme! Nikoho iného nepotrebujeme. Len ty a ja. Zoberme sa čo najskôr, najradšej ihneď. " Povedal s prosbou v očiach a s krásnym úsmevom na plných perách. Myslím, že to je dosť na zamyslenie, ale bola som taká rada, že som sa nad tým vôbec nepozastavila. Znova som sa mu hodila okolo krku, malo to znamenať súhlas. Bola som šťastná, neopísateľne šťastná.

„Áno, áno!!" s nadšením som zvýskla. Cítila som jeho úsmev. Pustila som ho a uprene sme si hľadeli do očí. Chytil ma za krk a začal ma bozkávať, doslova mi drtil pery! Áno s týmto mužom chcem odísť! A prežiť zbytok svojho života. Vlastne už je to môj muž! Len môj! A bude to ten najlepší život, aký len človek môže zažiť.

„Milujem ťa!" zašepkal a usmial sa. Bolo úžasné to počuť, nohy som mala ako zo želatiny. Už som sa bála, že sa nedočkám toho keď to konečne povie. A jediné čo ma držalo na nohách bol on!

„Aj ja teba. Neopísateľne ťa milujem," tiež som zašepkala a pobozkala ho.

<O sedem rokov>

„Aurora! Mateas! Poďte na obed!" zvolala som na naše dve prekrásne deti. Pribehli a ihneď si posadali. Robili na seba grímasy a vyplazovali jazyk. Zatiaľ čo Aurora jedla zapletala som je vrkoč z jej orechovo hnedých vláskov. Obidvaja boli prekrásny mali žiarivé oči po ockovi, ktoré sa rozžiarili ešte viac keď ma zbadali. Mali len päť rôčkov a...počkať kde je zas Eduardo.

„Poď jesť, poklad!" zakričala som na neho. Chcela som im všetkým oznámiť dôležitú správu. Rýchlo pribehol do kuchyne a dal mi letmý bozk. Nabrala som si viac ako zvyčajne, bol to môj plán.

"Dnes nešetríme?" vyškeril sa a žmurkol na malého Mateasa. Nieže by sme často šetrili, ale boli aj také obdobia, no dnes som si teda dopriala poriadnu dávku.

"Tak opäť jem za dvoch," podotkla som a natešene na neho pozrela. Stále bol taký krásny a príťažlivý ako keď som ho prvý krát uvidela týčiac sa nadomou v mojej izbe. Kto by si to bol kedy pomyslel? Muž, ktorý sa náhodne objavil v mojej komnate sa stal mojou spriaznenou dušou.

"Počkať... skutočne?" prekvapene na mňa hľadel a na tvári sa mu usadil obrovský úsmev. Šťastne som prikývla. Vstal a silno ma objal. Do náručia sme zobrali aj naše ratolesti. Mohli sme si dovoliť aj štyri deti, Eduardo bol skvelý podnikateľ, manžel a tiež aj otec. V tom momente som bola najšťastnejšia osoba na svete, a vlastne aj po zvyšok svojho prenádherného života.

KONIEC

***

Táák a už je koniec :) Nemohla som si odpustiť ten happy end :D.. viem nebol to dlhý príbeh ale snáď vás zaujal. Ak zanecháte komentáre budem rada <3 Bavilo ma to písať a už teraz sa venujem ďalšiemu príbehu.

☾ ✿ Ďakujem vám✿ ☽