Muž v mojej komnate

Šiesta kapitola

Na obrázku máte Isabellitu.. :)

***
Po dopití ďalšieho pohára si nahlas vydýchol a povedal: "Ach...veľmi vám ďakujem."

„Ehm...na zdravie," chcela som sa pohnúť, ale stála som ako prikovaná.

„Viete, že sa nepatrí zízať, slečna Scottová?" spýtal sa a oblízal si jazykom pery.

„Netuším, o čom to hovoríte, pane," predstierala som nevedomosť. Rumenec mi pomaly stúpal do tváre.

„Dobre teda, tvárme sa, že ste nič neurobili," povedal.

„Predsa som ani neurobila!" bránila som sa.

„Tvárme sa, že ste nezízali," zopakoval.

„Ja som nezízala, nie je to slušné," zaklamala som.

„Tak potom ani ja," šibalsky sa usmial. Na tvári sa mi usadil úprimný úsmev, už som ho nedokázala potláčať.

„Hneď ste krajšia, keď sa usmievate," zalichotil a sadol si na posteľ, „ďakujem ešte raz a prajem dobrú noc, dávajte si pozor na démonov a zlé čarodejnice."

Nezvyknem sa báť, ale teraz mi naozaj vohnal strach. Bol prešibaný. Poobzerala som sa vyľakane po tmavej miestnosti a bojazlivo zvraštila tvár.

„Nebodaj sa bojíte!" vysmial ma.

„Isteže! Nie sú to veci, s ktorými sa radno zahrávať," priznala som hľadiac do tmy, „och..nebyť vás pokojne by som spala! Vďaka vám nezažmúrim oka zbytok noci!" Otočila som sa so sviecou v ruke a urobila pár krokov vpred. Stačilo mi započuť tichý šuchot a už som prosila pána Lazara nech ide so mnou. Srdce mi divoko bilo, tentokrát kvôli strachu.

„Ak pôjdem s vami, ako potrafím naspäť?," zdvihol na mňa obočie.

„Nepotrafíte. Prenocujete u mňa," tŕpla som v kŕči, lebo zdesenie sa stupňovalo. Hrôzostrašný mi prišiel aj zvuk hodín. Tik-tak, tik-tak.

„Prosím," naliehala som.

„V poriadku, v poriadku. Mrzí ma to, nepredpokladal som, že vás to tak vystraší," podišiel ku mne a bok po boku sme kráčali až do mojej izby.

Doznievali posledné stopy zhrozenia, keď som zaľahla pod perinu a pán Lazar vedľa mňa.

„Vy ste ale bojazlivec," posmieval sa.

„Mlčte! Keby ste používali rozum, nemuseli by ste byť v takejto situácií," napomenula som ho. Ležali sme od seba tak ďaleko, ako to posteľ dovoľovala. V každom prípade som bola rada, že mám vedľa seba živú bytosť. Otočila som sa tvárou k nemu, pretože pohľad na neho ma upokojoval a dodával mi istotu. Najradšej by som sa k nemu pritúlila a skryla sa v jeho náručí, nech na mňa nedotiahne žiadne zlo. Nevedela som však, že najväčšie zlo som si sama, keďže som nechala prenocovať cudzieho muža v jednej posteli so mnou. Navzájom sme si hľadeli do tváre, on sa milo usmieval. Jemná žiara sviece osvetľovala črty jeho mužnej tváre. Bol natoľko príťažlivý, že slušné zmýšľanie sa stalo neobvyklým. Bola to vskutku intímna záležitosť, no môj strach prebil aj múry cudnosti.

„Môžem sfúknuť sviecu?" spýtal sa.

„Ešte ju nechajte. Zajtra ráno nezabudnite zavčasu odísť, nikdy sa nikto o tomto nesmie dozvedieť. Ďakujem, že ste šli so mnou, sama by som tu asi zošalela od strachu," dopovedala som, čo som mala na srdci a unavene si zívla.

„Dobrú noc," poprial mi, a to bola posledná vec, ktorú som počula. Zaspala som ako mávnutím čarovného prútika.

Keď som sa ráno zobudila, pán Lazar mal preloženú ruku cez môj pás a svojím telom sa takmer dotýkal toho môjho. Takto dobre som sa ešte v živote nevyspala, mala som energie za sto koní. Spokojne som sa usmiala a zatvorila oči. Preboha!!!! Až teraz som si uvedomila, čo sa stalo a vlastne stále deje! Dala som zo seba preč jeho ruku a dostala sa od neho čo najďalej. Na tento môj prudký pohyb sa pán Lazar prebudil a nesúhlasne zafučal, avšak to bolo všetko, driemal ďalej. Skontrolovala som čas, bolo už dosť hodín na to, aby boli rodičia hore. Pravdepodobne aj boli.