Muž v mojej komnate

Prvé stretnutie

Píše sa rok 1837. Obdobie romantizmu, v ktorom ľudia v spoločnosti boli až príliš zdvorilí a pravidlá príliš striktné. Ženy nosili prekrásne dlhé korzetové šaty, čipkované dáždniky, veľké zdobené klobúky a rukavičky, no hlavne nemali žiadnu slobodu.

Otvorila som mohutné dvere do svojej izby a vzdychla si. Topánky som odhodila každú do iného kúta a sadla si na kraj postele. Bola vysoká, pracne vyrezávaná a najmä neuveriteľne pohodlná. Rozpustila som si svetlo-hnedé vlasy zo spony a nechala ich odpočívať na chrbte.

Snažila som sa rozviazať si veľmi nepohodlné, no krásne belasé šaty, keď vtom som za sebou začula ťažké blížiace sa kroky.

Nemotorne som sa otočila a od údivu som na chvíľu zmeravela. Zbadala som neznámeho muža s planúcimi očami. Ihneď mi napadlo, že to je lúpežník alebo nebodaj vrah. Zaujala som obranný postoj a začala som kričať tak silno, až som cítila pálenie v hrdle. Muž ku mne rýchlo pribehol a mocnou rukou mi prekryl ústa. Bála som sa. Zabije ma? Pane bože ma nebi!! Bol tak blízko. Musela som však uznať, že to bol veľmi pôvabný zlodej. Uhryzla som ho do ruky najsilnejšie, ako som dokázala. Zabralo to. Ruku stiahol a potichu zanadával.

„Nekričte, neprišiel som vás okradnúť ani nič tomu podobné. Váš otec mi totižto kázal počkať na chodbe, no musím sa priznať, že som trocha snoril, ospravedlňujem sa" povedal. Jeho hlboký hlas mi v hlave ešte chvíľu doznieval a hľadel mi pri tom priamo do očí. Ja som sa zahľadela do tých jeho, v ktorých som sa nebezpečne ztrácala. Boli hnedé, miestami doč ierna ale gráciu mu dodávali divoké a nespútané iskričky v nich. Mal husté vlasy rovnakej farby, jemne zarastenú, perfektne vysekanú čeľusť a plné, ružovkasté pery. Zízala som na neho s pootvorenými ústami. Ach, aká som bola nezdvorilá a to mi ešte došla aj reč. Muž predomnou bol ale hotový úkaz krásy. Ešte nikdy ma nik tak neočaril.

Po chvíli som sa spamätala: „Ehm, prepáčte mi."

Sedela som na posteli a on sa týčil nado mnou. Čakal, obzeral si moju tvár z veľmi malej  vzdialenosti, ale nepohol ani svalom. Za to ja som dýchala trhanie a prudko. Neznámy chlap, osamote,  u mňa v chyži a ešte aj nebezepečne blízko, porušoval toľko zásad.

Keď sa krásavec priblížil ešte viac a jemne obtrel perami o tie moje, ustrnula som. Čo si to dovoľuje?!

„Moment! Čo to má znamenať? Máš ženu?" zastavila som ho a dlaň mu položila na hruď, snažiac sa odtlačiť ho. Dobrý bože, opustila ma moja mravnosť?

„Kedy sme si potykali?" spýtal sa s úškľabkom.

„Tak si zadaný alebo nie?" naliehala som. Kde sa to vo mne vzalo? Bolo to vrcholne nevhodné, ale nedokázala som sa ovládnuť. Srdce mi bilo ako splašené.

„Nie,"odpovedal a pritisol sa mi na pery. Páni moji! Toto sa predsa nesmie! Presne preto sa mi to žiadalo ešte viac. Prebehol mnou akýsi príjemný pocit a nenútene som mu bozk opätovala. Vedela som, že tento čin veľmi oľutujem, pretože toto dámy nerobia ani najmenšou náhodou. Možno ma poháňal hnev voči otcovi, možno som sa mu práve týmto vypomstila. Ešte nikdy som nič také necítila, bola som v oblakoch. Nemyslela som si, že niekedy budem pociťovať toľko eufórie. Privádzalo ma to do šialenstva, zmocňovali sa ma živočíšne pudy. Strácala som nad sebou kontrolu.

Premkol ma zvláštny pocit. Potili sa mi ruky a šteklilo ma v bruchu. Nechcela som prestať, hoci som vedela, že robím nenapraviteľnú chybu. Nedlho to bolo jemné, neskôr však bozk prehĺbil a len vtedy som pocítila vášeň, ktorá mnou lomcovala každým kúskom tela. Pocítila som niečo čo ma vzbudilo k životu.

Nanešťastie som započula volanie z druhej izby. Bol to otcov hlas, vyžaroval autoritu a ráznosť. Vždy to bol tvrdý chlap, dodržiavajúci všetky normy a zásady.

„Pán Lazar, ste tu?"

V momente sa odo mňa odtrhol,zadýchane upravil a na mňa až vtedy padla váha tej situácie. Ako sa to stalo? Úplne ma pobláznil. Prečo som to dovolila?!

„Maj sa, poklad," povedal a rýchlo vyšiel z mojej izby. Poklad? Vážne mi tak povedal? Mala som pocit, že to je len akýsi skúsený záletníl. Povzdychla som si. Takže Pán Lazar, usmiala som sa. A postupne každou sekundou výčitky svedomia naberali na sile. V hlave som si predstavovala všemožné scenáre ako predošlá chvíľa, môže mať dopad na moju budúcnosť. Čo som to len urobila? Ak sa to niekto dozvie, určite sa so ženou takého typu nebude chcieť oženiť. Aaach, Cornelio, čo ak sa to dozvie on? Som ja ale naničhodník. Zvraštila som čelo a hodila sa na posteľ. Nebodaj sa mi to všetko len prisnilo?

Prečo som to urobila? Mám mať výčitky pre Cornelia?

Počula som, že niekto vstúpil do izby. Oprela som sa o lakte pripravovala sa na pána Lazara. Vošiel však niekto iný. Môj takmer manžel Cornelio, zatiaľ len snúbenec.

„Ahoj, cukríček."

Stále mi vymýšľal tie smiešne prezývky. Mala som ho rada, bol vtipný, pekný a čo je hlavné – páčil sa môjmu otcovi. Človek by sa pýtal, prečo robím také pomätenosti, ako pred chvíľou, keď som zadaná, šťastne zadaná. Nuž tento vzťah nie je ozajstný, pre mňa teda nie. Je to len neúprimnosť a trýzni ma predstierať niečo čo ozajstné nikdy nebude. Mám Cornelia rada ako len veľmi blízkeho priateľa.

❁❃❁❃

Môj prvý príbeh a jeho prvá kapitola. Neviem či to bude niekto čítať, ale za pokus to stojí. Budem rada ak zanecháte komentár. Ak by bol záujem o ďalšiu čas budem šťastná... <3 Dúfam, že sa zatiaľ páči.