Nawi: Vládkyňa galaxii

6

V noci som nemohla spať. Oslobodila som sa z objatia a šla po denník ktorý som mala v skrini pod vecami. Otvorila som ho a začala čítať.

Viem. Mal som ti to povedať. Alebo si ťa tu nechať. Ale nemohol som. Musel som ťa chrániť. Musel! Viem že máš už osemnásť. Deň keď si zistila že si niečo viac. Deň keď si dostala svoju moc a kde iné na teba nepôsobia.. Musíš len nájsť toho druhého. Narodeného v ten istý deň, minútu, sekundu. 

Spomenula som si na ten príbeh čo mi rozprávala mama keď som bola malá. Takže ja som to dievča? Slzy sa mi tískali do očí. Plakala som. No aj napriek slzám som pokračovala v čítaní.

Nechcem ti povedať mená tích čo sú pri tebe už dlho. Ale sú. Ak si  všimneš pochopíš. Neviem kedy presne sa objavia tvoje schopnosti ale budeš to poznať. V správny čas tu prídeš. Sama nájdi cestu ku mne, nájdi cestu k tvojmu osudu. Ale nezabudni. Nedokážeš osud prevrátiť sama. Mám ťa rád a vždy som mal. Drž sa moja malá Em. Pozdravuj matku.

S láskou otec. 

Teraz som plakala ešte viac. Celý môj život bol jedno veľké klamstvo. Postavila som sa, odložila denník a šla na terasu. Pozerala som na svuetiaci mesiac. Zapálila som si cigaretu. A to fajčím naozaj len výnimočne. Vrátila som sa do izby a ľahla som si. Potom som už konečne zaspala.

,,Dobre ránko." šepol mi Dave a pobozkal ma. Jemne som sa usmiala a šla sa osprchovat v letnej vode. Bol deň odchodu.
Deň keď sa budem musieť dozvedieť pravdu od mami.

Naraňajkovali sme sa a odišli sa pobaliť. Nasadli sme do auta a bez slova šli domov. ,,Oddýchni si. Vidíme sa zajtra v škole." pobozkal ma a odišiel.
Dvere boli pootvorené. Vošla som dnu. Nábytok bol rozhádzaný a polámaný. Prehľadala som celý dom. No mami nikde. Zavolala som rýchlo Daveovi nech príde. Ani ne za päť minút bol tu. ,,Do riti!" zanadával. Kopol do kúskov nábytku. ,,Pobaľ sa! Potrebné veci. Máš desať minút." ukázal na schody. Radšej som sa nepýtala čom a kam ideme. Zbalila som si nohavice, tricka par mikin. Kozmetiku. Topánky spodne pradlo a ponožky. Vzala nabijacku, sluchadla a peniaze.
Schádzala som schody a počula ako Dave s niekym volá.
,,Počúvaj ma sem ty magor! Našli ju!" bol v hlase nervózny. ,,Fajn, priprav sa. Nastal ten čas. Ideme tam." zložil. Postavila som sa vedľa neho. ,,Nepýtj s nič prosím a poď. Máme málo času." zobral mi tašku. Pokial som si sadala taška dopadla na zadne sedadla a Daveova riť za volant. Naštartoval a šli sme. Cestovali sme asi takú hodinu. ,,Kam to ideme, a čo sa to vlastne stalo?!" bola som nahnevaná. ,,A kde je mama?" hovorila som stále. ,,Prečítala si si denník?" opýtal sa. ,,Hej." odfrkla som. ,,Skade oňom vieš do riti?!" zvrieskla som. ,,Skús tri krat hádať. Tvoja mama je v bezpečí. Odišla hneď ako napadli váš dom. Zrkadlo je rozbité takže sme nemohli odisť hneď. Pozri sa," pohladil mi ruku, ,, všetko bude okay." zastavil auto pred starým domom. Vystúpili sme. Kráčali sme menším kopcom. Zastavila som sa. Na terase pred domom stála Sára s Brianom a veľmi živo sa rozprávali. Zrazu sa moje perla na krku rozsvietila, ako keď som  prvý krát otvotila balíček. Moje telo, aj v tej zime, zakryli teplo a potom som sa ocitla v tme.

,, Myslíš že sú to oni?" opýtala sa žena tej druhej. ,,Pozri sa." ukázala na dieťa ktoré žena držala v ruke. Na chrbte mal znamienko v tvare hviezdy. Ukázala na mňa. Asi som bola tiež dieťa. ,,Sú rovnaké." prekvaoene zvolala žena ktorá mala v rukách chlapca. ,,Takže Emily a...."

,,Emily." pocítila som niečiu ruku na tej mojej. Sára. Sadla som si a sklamane naňu pozrela. Spustila som plač. Objala ma. Viem, už viem kto je tu somnou. Dave, Sára a Brian. Tak ako to písal otec v denníku. Nechcela som aby ma obímala. Ni, pravdupovediac, potrebovala som to. ,,Prečo?" potiahla som nosom. ,,Prečo práve ty?" pozrela som do jej očí. ,,Neviem. Jednoducho povedal choď a ja som šla." odpovedala mi na otázku. ,,A Dave?" pozrela som sa na dvere. Ako keby som cítila že tam je. ,,Aj on je taký ako ja?" opýtala som sa zvädavo. ,,Nie až tak mocný ale áno. Aj ja a Brian. Čakali sme na ten správny čas Emily. Naozaj. Musíš nám veriť." chytila ma za rameno. Vtom sa mi premietli všetky tie spomienky s ňou. ,,Ja som nezabudla." usmiala som sa a objala ju. Do izby vtrhol Brian. ,,Musíme ísť." povedal a pobral sa preč. ,,Tak," postavila sa a zobrala tašky. ,,je čas ísť domov." usmiala sa a podala mi ruku. Bez problémov som jej ju podala a obula sa. Prešli sme chodbu. Šli sme do inej izby. ,,Načo tie výbušniny?" poobzerala som sa po izbe. ,,Nesmieme nechať stopy. A hlavne funkčné zrkadlo na svete." povedal Dave keď prišiel. Cítila som sa divne. Celý čas bol môj spolužiak, chlapec ktorého som nenávidela a zároveň strašne milovala. Pozerala som sa naňho inak. Neviem aký to bol pohľad. Ach, kiež by vedel ako ho túžim pobozkať. ,,Pripravená?" opýtala sa ma Sára. Len som prikývla a usmiala sa. ,,Tak naraz." postavili sme sa pred zrkadlo a chytili sa za ruky. Už keď sme boli pripravené skočiť zastavil nás. Venoval mi bozk a potom mnou Sára trhla a ja som sa ocitla v nejakom oku. Nje doslova. V oku farebného tornáda. Potom som pocítila tvrdý pád na zem. Nič len tma. Sme tu správne?