Nawi: Vládkyňa galaxii

9

,,Chcem ísť do mesta." ozvala som sa keď som vošla do ich zasadačky ak to mám tak nazvať. Celá rada zrazu stíhla. Otec sedel na veľkej zlatej stoličke.  ,,To je vylúčené." mávol rukou. ,,Prečo? Pôjde somnou Dave." uškrnula som sa. ,,Môžem poslať ešte troch vojakov." ozval sa postarší muž. Zrejme bol generál alebo niečo také. ,,Porozmýšľam." povedal rázne. ,,Prosím." prosíkala som ako dieťa. Stále krútil hlavou. ,,Nechápem čoho sa bojíš!" zvíšila som hlas. Všetci na mňa šokovane pozerali. ,,Ale iba hodinu. A až keď sa naješ a upraceš. A zober si staré veci a aj topánky. Je tam celkom blato. Na nových chodníkoch sa iba pracuje. Dostaneš koňa. Môžes si vybrať sama." povedal a usmial sa. ,,Nikdy som na koňovy nejazdila." pipla som. ,,Ber alebo nie." povedal rázne. ,,Fajn." otočila som sa a odišla. Nemala som čo robiť tak som šla za Brianom. Ležal na posteli a sledoval ma. Perly na našich krkoch sa znova rozsvietili. ,,Ako sa cítiš?" opýtala som sa ho a prisadla si k nemu na posteľ. ,,Omnoho lepšie. A ty?" vrátil mi otázku. ,,Sama neviem. Je to všetko divné." sklonila som hlavu. Odkašľal si. Nie narokom. Naozaj kašľal. ,,Nedokážem to." vzdychla som si. ,,Nedokážem ťa ochrániť." teraz som už plakala. ,,Celý život počúvam o nás dvoch príbehy a snívajú sa mi sny a zjavuje sa mi rozhovor dvoch žien. Asi našich mám. Ale ja to nedokážem." vzlikala som. Slzy mi tiekli už ako vodopád. Jeho jemné ruky sa dotkli tých mojích. Zrazu sme obaja začali svietiť. Chcela som sa odsunúť no nemohla som mu to spraviť. Jeho kruhy pod očami zmyzli a bledá pokožka dostala naspäť svoj odtieň. Bol to nadherný pohlad. Pomohla som mu. Naozaj pomohla. A to len dotykom. Jediním dotykom. Jeho tmavé oči sa na mňa stále pozerali. Vyčaril úsmev a tým mi ukazal rad jeho bielych zubov. Bol prekrásny. Viac než to. Bol dokonalý. Pustil ma  a prečesal si vlasy. ,,Ďakujem." naposledy sa na mňa usmial a ja som odišla. Nemohlo sa to stať. Nemohol sa mi tak strašne páčiť. Toto neboli bohužial čary. Moje ruky znova začali svietiť. Vyľakaná som behala za otcom naspäť do zasadačky kde stále sedeli a o niečom vážne diskutovali. Dvere sa rozleteli až ich vytrhlo a dopadli na zem. Celá uplakaná som sa zložila na zem. Ruky mi stále svietili a potom sa rozsvietilo aj moje telo. Vyzerala som ako mesiac. Neviem prečo cez deň ale bolo to tak. Vznieslo ma to do vzduchu. Telom akoby mi prešlo nehorázne teplo a ja som pomaly padala na zem. Pokožka dostala znova svoju pôvodnú farbu ale vlasy neboli blond ale boli hnedé s červenými pruhmi. Plakala som. Strašne som plakala. ,,Je to tu." zvolal otec a pribehol ku mne. Vzal ma do náručia a vliekol kdesi do pivníc. Položil ma na postel a postavil sa vedľa mami. Hneď po nás prišla Sára,Brian a Dave. Zacítila som niekoho dotyk na mojích vlasoch. Stará dáma si ma celú premerala. ,,Skreans." vyhlásila. Nevedela som čo to znamená. Pozrela som sa na rodičov a ostatných. ,,Si naša nádej, dcérka moja." pobozkal ma otec na čelo. ,,Nádej?" opýtala som sa zmetene. ,,Skreans znamená život. Skreans je jedno z najsilnejších čarou ake môže niekto dostať. Naposledy ich mal moj pra dedo. Ty a Brian ste jediný čo maju moc Skreans. No bez seba ste iba obyčajný ľudia. Ak zomrie on, zomrieš ty. Ak zomrieš ty, zomrie aj on. Tak sa píše v knihe proroctiev." dokončil otec svoj monológ. Už chápem prečo ma Brian potrebuje. Pozrela som na Briana. Nebol tam. Odišiel. Ani som si nevšimla kedy.

Brian:
,,Bez nej nemôžem žiť." mrmlal som si popod nos. ,,Ale synák neber si to tak." upokojovala ma matka. ,,Mami ona miluje Davea!" ,,Synák, ona je len zmetená. Nechaj ju. Ona sama si vyberie. No ale vravel si mi že ti pomohla." ukázala na moje telo. ,,Áno." prikývol som. ,,Nenechá ťa umrieť. Ver mi." pobozkala ma na čelo a odišla. Možno je pravda čo hovorí matka. Pomohla mi dnes naozaj veľmi. Stačí jeden dotyk a som znovu plný energie. Ach, občas sa sám seba pýtam prečo práve ja mám takýto osud. Keď Emily odišla na planétu Zem moja matka sa skoro zrútila. Mal som zomrieť. No kráľ myslel aj na mňa. Dal zostrojiť zrkadla a tak ako malí som chodieval za Em aby som sa jej mohol dotknúť keď spala. Stačilo to tak na týždeň. Ale pomocou perly stačí iba jej prítomnosť. Jednoducho sme prepojený. Čím je odomňa ona ďalej tým ju viac potrebujem . Vymysleli už aj elixír ktorý mi pomáha byť silný keď je Em preč. Ale to nieje ono. Som nanej závislí tak ako aj ona na mne. Len je zaľúbená a  bolesť ktorá v nej sídli ešte necíti. Ani jej to neprajem. Jej krehké telo a krásna tvár sa nesmie zničiť bolesťou. Chcem aby bola šťastná. Chcem aby bola milovaná. Aby naozaj pocítila lásku. Pravú lásku. Neviem či je Dave naozaj miluje ale asi áno.

Emily:
Šli sme ku koňom. Mala som si vybrať koňa ktorý sa mne bude páčiť. Vybrala som si čierneho koňa menom Fukus. Fukus znamená sila.
,,Fukusa? To si sa načisto zbláznila?" vrieskal po mne otec. Len ja dokážem niekomu urobiť nervy v prvý týždeň. ,,Fukus je neskrotený. Ešte nikto naňom nedokázal sadieť viac ako desať sekúnd." mával rukami. ,,Oci, vravel si že som nádej. Ja si ho skrotím." rázne som vyhlásila a odišla. 

Kráľ:
,,Je tvrdohlavá." povedal som naštvane. ,,Je po tebe. Ale aspoň vidíš že je to budúca kráľovňa. Vie čo chce a to aj dokáže. A takto to mala aj tam na zemi. V škole bola obľúbená a bola šikovná." upokojila ma moja žena. ,,Ja viem." priznal som a sadol si na trón.

Emily:
,,Kedže chceš Fukusa budeš ho musieť skrotiť." povedal Dave vedľa mňa. ,,Ja viem." povedala som sebavedome. ,,Toto sa mi natebe páči." pobozkal ma. ,,Čo chceš to dokážeš." šepkal mi a chytil ma za boky. ,,Si proste úžasná Emily Nawii." stále mi šepkal a bozkával ma po krku. Privádzalo ma to do šialenstva. ,,Dievča ty máš ale kuráž." ozvala sa pri mne Sára. ,,Ani mňa nechcel počúvať. Pritom moje druhe meno je Suklus. Teda vojna." smiala sa. ,,Každým dňom ma prekvapuješ." zasmiala som sa Naňu. ,,Aj ty mňa. Urvať dvere len rukami. To chce silu." zasmiala sa. ,,Ha. Musíš vedieť." drgla som do nej a pristúpila k Fukusovy. Jehi hnedé oči sledovali každý jeden pohyb. Kráčala som k nemu pomaly. Nemohla som sa báť. Vycítil by to. Pomaly som sa k nemu približovala rukou. Tá jemne pristála na jeho jemnej srsti. Jemne zafučal a urobil krok dozadu a vrátil sa. Pomaly som si sadla do sedla. Vydvihol sa na zadné nohy. Potom sa dal na všetky štyri a rozutekal sa smerom do lesa. ,,Stoj!" kričala som naňho. Neposlúchal. Bežal hlboko do lesa a tam zastavil. Rýchlo som z neho zoskočila a kľakla si na trávu. ,,Prepáč mi." ozval sa hlas podobný mužskému. Otáčala som sa všade no nikoho nikde. Bol tam iba Fukus. Nemožné. ,,Vieš, nikdy pred tým som si tak nevybehol." zafučal. ,,Preboha prestaň!" vrieskala som. ,,Prestaň!" krútila som hlavou. ,,Nerobím nic zlé. Vybrala si si ma, tak ako som si vybral ja teba." ozývalo sa. Zasmiala som sa. ,,To je nemožné." ,,Si v svete kúziel a mágie. Kôň čo ti vraví do myšlienok je maličkosť. Si možno prekvapená. Ale tiež som bol človek. Každý znás mal dve ruky a nohy. Mal som rodinu, ženu deti. Stašne mi pripomínaš Issabell. Tie oči, vlasy a úsmev. Preto som si ťa vybral. Si moja jazdkyňa a ja tvoj kôň. Navždy bok po boku. Taký je náš osud. Nás ľudí uveznených v týchto telách." dopovedal svoj monolog. Nemá som ho celý čas počúvala a bola prekvapená. ,,Teraz nasadni a poď. Musime sa vrátiť." šepol znova a vrátili sme sa na zámok.