Mountain Girl [POZASTAVENÉ]

11. kapitola

,,Čože?!" Nemôžem uveriť tomu čo som práve počula. Nemôže to byť pravda. Musela by to byť vážne divná náhoda.
,,Chceš tým povedať, že nám v dedine hromadne miznú otcovia?" Pokúsim sa o vtip. Veď predsa len, pri tejto myšlienke sa nedokážem nezasmiať. Tom sa len nechápavo zdvihne obočie, uškrnie sa a pokrúti hlavou. Oukej, tak zase som sa ako jediná zasmiala na vlastnom vtipe.
,,Je to síce komická predstava, ale sklamem ťa." Tak potom ma už nič iné nenapadá. Zrazu mi to dojde. Ako blesk z jasného neba. Vec, ktorá mi po celý ten čas akosi nedochádzala. Môj otec nešiel do hory sám. Išiel s ním aj jeho najlepší kamarát Sam. Neveriacku pozriem na Toma. Sam je vlastne Tomov otec.

,,Takže je to pravda?" Tom pomaly prikývne. Akoby čakal že si vspomeniem ešte na niečo. Nechápem, a iba sa na neho spýtavo pozriem. Stále hlboko premýšľam. Všetko mi do seba zapadá.
,,Nechaj to tak..." mávne rukou. Postaví sa.
,,Aspoň sme na to dvaja. Som rád že do toho nejdem sám," usmeje sa. Neisto mu úsmev opätujem. Nechcela som spoločnosť. Chcela som byť sama. No teraz už to nezmením. Taktiež sa postavím a vykročím k Lordovi. Tom si zase chytí svoju kobylku a bez pomoci nasadne. Ja len váhavo postávam vedľa Lorda. Keby tu tak bola aspoň nejaká skala... Toto bude asi problémom počas celého nášho ,,výletu".
,,Potrebuješ pomoc?" No to mi chýbalo. Nechcem aby si myslel že ešte ani na koňa neviem vysadnúť. Zakusnem si do si do spodnej pery a horlivo premýšľam. Keď naokolo neuvidím nič na čo by sa dalo postaviť, iba vzdychnem.
,,Áno, potrebujem," priznám neochotne.

O pár minút už sedíme obaja na koňoch.
,,Hmm... A kam teraz?" Vidím, že presne túto otázku chcel dať Tom mne.
,,No... Rozmýšľal som že na sever..." Už prestávam chápať, ako je možné, že stále myslíme na to isté. A začína mi to dosť vadiť.
,,Na sever nie!" Zavrčím. Tom na mňa prekvapene pozrie.
,,Si v poriadku?"
,,Samozrejme že som." Do očí mi vyhŕknu slzy. Niee, teraz sa nemôžem rozrevať. Rýchlo si ich utriem rukou a smrknem. Začínam byť beznádejná.
,,Vieš, na severe ich budú hľadať policajti. Je priam sto percentne isté, že budú hľadať aj nás. Preto sa im musíme vyhnúť. Nechceme predsa aby nás našli skôr ako len začneme." Tom vážne prikývne.
,,No a... Nakoniec som rada, že sme dvaja. Vtedy v tom lese som sa teda veľmi bála." Keď si na to vspomeniem, musím sa zasmiať na vlasntnej hlúposti.
,,Presne tak som sa cítil aj ja." Tomovi sa rožžiari tvár. Asi sa mu tiež uľavilo, že nie je jediný bojko na okolí.
,,Sledoval som ťa od ohrady, až do lesa a akurát som sa chcel ozvať, keď z lesa vybehla srna. Normálna srna, no Ciara sa jej nenormálne zľakla. Je dosť bojazlivá. No a zvyšok už poznáš." Zvyšok už ani nepočúvam. Ciara! Vedela som že už som ju niekde videla. Patrí majiteľke stajní, tete Matilde. Ale ako sa k nej dostal Tom?
,,A mimochodom, odkiaľ si vzal koňa?" Tom sa zahanbene začervená.
,,Od tety." Vážne som si už myslela že ma nič neprekvapí. Ale toto? Tom vzdychne. Asi je už na čase ukončiť túto tému.
,,Takže ideme na juh?"
,,Hmm, už je to jedno, hlavne už poďme. Mám zlý pocit že nás niekto načapá." Tom sa len uškrnie.
,,Máš poňatie, ako ďaleko sme od dediny, dokonca od obývanej oblasti?" Iba zmätene pokrútim hlavou. Myslela som, že zopár kilometrov, ale žeby sme sa dostali už tak ďaleko? No, vlastne by to aj dávalo logiku. Sama v lese som išla asi tridsať minút, čo je pri Lordových ,,sedemmíľových čižmách" už zopár kilometrov. A pri tej naháňačke sme museli tiež hodný kus prejsť. Celkom ma to poteší. O to menšia šanca že nás skoro nájdu.