2. kapitola

22 1 0
                                    

Zadychčaná pribehnem na autobusovú zastávku. Všetci už sú nasadnutí v autobuse. Iba jedna osoba tam na mňa čakala. Usmejem sa.
,,Ahoj Christiann!" Pozdravím už z diaľky. Otočí sa a tiež usmeje.
,,Ahoj Vaness," pozrie na mňa spoza hustých tmavých vlasov. Som vďačná, že ich má poriadne husté, pretože aspoň zakrývajú škaredú jazvu na čele, ktorá mi nepripomína nič dobré. S Christiannom sa poznáme od narodenia, jeho mama mi bola vždy ako náhradná mama. Vždy sme spolu behali po dedine a zažívali kopec zábavy. Tá nehoda bola možno k niečomu dobrá, no inak na nej stále vidím svoju vinu.
,,No poďte už dnu, ste poslední," ozve sa vodič zo starého autobusu. Rýchlo nastúpime a kývneme mu. Do školy sa môžeme dostať len autobusom. Iné autá alebo autobusy tu už nejazdia. Do najbližšieho mesta je to dvadsať kilometrov, a v našej dedinke je iba dvesto obyvateľov takže by tu škola bola nanič. Ideme si sadnúť na posledné voľné miesta. Obzriem sa za seba. Keď zbadám Sofiu ako sa rozpráva s kamarátkami, zakývam jej. Ona mi len nedbalo odkýva a rozpráva sa ďalej. Urazene sa opriem o sedadlo. Opierka zapraská a niekto za mnou zanadáva. Obzriem sa. Na sedadle za mnou sedí nejaký chlapec ktorého som tu v živote nevidela - a pritom tu poznám každého jedného. Prekvapene si ho premeriam. Potom si uvedomím, že rovnako prekvapene, dokonca ešte prekvapenejšie si premeriava aj on mňa. Rýchlo sa ospravedlním a otočím späť. Nie som zrovna zhovorčivý typ ako moja sestra takže poviem iba ,,Prepáč." Vzadu počujem chichot. Zatnem zuby. Ten prenikavý chichot poznám. Sofia si ako vždy nájde chvíľu urobiť zo mňa srandu. Je to dobrá sestra, ba najlepšia ale keď sme boli malé, boli sme si bližšie. Teda aspoň tak mi to prišlo. No zdá sa mi že mi nechce za nič na svete odpustiť. Smutne vzdychnem. Potom si uvedomím, že Christiann na mňa po celý čas divne pozerá. Spýtavo sa na neho pozriem, no neodpovedá. Pokrčím plecami a zvyšok cesty iba hľadím von z okna.
V meste autobus zastaví, a otvoria sa dvere. Ja len počkám, kým sa všetci nahrnú von, a keď je už autobus prázdny pozriem na Christianna. Už vyzerá byť v pohode tak sa rozhodnem tváriť že sa nič nedeje.
,,Tak ideš už von, alebo tu plánuješ ostať?" usmejem sa nevinne. Iba prikývne a tak rýchlo vystúpime. Pred školou už je veľa žiakov, a niektorí ešte len prichádzajú. Naša škola je malá, takže niektoré vyššie triedy sa musia učiť v budove ktorá je o 10 minút chôdze ďalej. Keďže som v najvyššom ročníku, rezkým krokom vykročím smerom na druhú stranu cesty kde je chodník. Po ceste sa väčšinou buď učím do školy alebo rozprávam, no dnes mám chuť iba pozerať do prázdna a nad ničím nerozmýšľať. Preberiem sa až pred druhou budovou školy na to že mi niekto máva rukou pred tvárou. Zatrasiem hlavou aby som sa spamätala. Potom pozriem kto mi mával rukou pred tvárou. Dalo sa to čakať. Bola to Sofia a jej kamarátky. Neisto sa usmejem a chcem pokračovať v ceste, no ona ma schytí za rameno.
,,No ideš na tú diskotéku alebo nie?" netrpezlivo sa ma pýta. Nechápavo na ňu pozriem.
,,Na akú diskotéku?" Sofia nemá ďaleko od výbuchu smiechu.
,,No tá, čo sa bude konať o dva týždne tu v meste. Je iba pre žiakov našej školy ale ak si niekoho pozveme, tak môže ísť tiež." Vyzerá byť z toho nadšená, no ja ani zďaleka. Diskotéka? Nie som moc spoločenská, no moja dvojička je pravý opak. Je rada stredobodom pozornosti. Ale niekedy je mi jej ľúto. Zdá sa mi, že si tak iba nahrádza pozornosť, ktorú nemohla nikdy dostať od mamy.
Našťastie zazvoní a ja môžem rýchlo zmiznúť do triedy. Vkĺznem do lavice kde na mňa už čaká Christiann. Keďže je začiatok školského roka, môžeme si sadnúť podľa našej voľby. Keď už všetci sedíme, vojde do triedy mladá učiteľka, ktorú sme nikdy predtým nevideli. Za ňou ide so sklonenou hlavou chlapec. Prekvapene sa na neho pozriem. Je to chlapec, čo sedel za mnou v autobuse.

Mountain Girl [POZASTAVENÉ]Tahanan ng mga kuwento. Tumuklas ngayon